Vitajte v mojom antikvariáte!

na FACEBOOKU - https://www.facebook.com/ripakovantikvariat/

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Follow by Email" vpravo hore. Alebo sa stanete členom stránky na Facebooku. Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie. Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na riporipo@gmail.com. Postup bude nasledujúci :

a.) uvediete Vašu adresu b.) hmotnosť knihy pre výpočet poštovného - do 500 g - cena 1,60 € listová zásielka doporučene II. Trieda. Ak bude hmotnosť zásielky vyššia, vždy platia cenníky zásielok Slovenskej pošty c.) vyberiete si banku, do ktorej zaplatíte za knihu a zásielku (mBank resp. ČSOB). Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam. d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby. Môžeme sa dohodnúť i na osobnom prebratí zásielky v Košiciach. e.) posielam zásielku f.) tešíte sa z knihy g.) čítate ..)

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 10. decembra 2017

TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR - HORKÝ CHLIEB

TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR

HORKÝ CHLIEB

Mladé letá, Bratislava, 1990
ilustrácie Jozef Vrtiak
edícia Mimočítanková literatúra pre ZŠ
doslov Ján Poliak
vysvetlivky Elena Šmatláková
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-06-00284-3

beletria, poviedky
184 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

3,50 €






ŤAŽKÝ BOJ

V smutnom kraji slovenskom, v zmaďarizovanom meste Prešove stolice Šarišskej, slovenská banka otvorila filiálku a postavila do nej svojho činného úradníka Andreja Kôrku.

Kôrka pochodí z dediny, s ľudom zhovárať sa, zaobchodiť vie, ako treba, aby získal dôveru pre banku i pre slovenčinu.

Mesto zmaďarčené. Kôrka najal si byt v postrannej ulici, kde bývajú z dedín prisťahovaní bohatí gazdovia. K týmto -ešte neskazeným mestom a jeho obyčajami a náhľadmi -skorej sa dostane, ako pristúpi k pánom, úradníkom, alebo odvislým remeselníkom.

U nás sú mestá už tak zmaďarčené, že len ľudia z dedín, zachovalých mravov, môžu ich osviežiť a udržať národu.

Kôrka, ženatý človek, najsamprv ponavštevoval, ako sa patrí, susedov-gazdov, ktorí tu v meste navidomoči bohatnú, lebo čo by ani len nepomyslel, v meste všetko môžu speňažiť a potrieb nemajú veľkých, nuž bohatnú.

Najviac sa mu zapáčil sused Drobný, ktorý má všetkého -ani sám nevie, koľko! Prišiel pred pätnástimi rokmi z dediny s dvadsaťjedentisíc zlatými a tu sa zakúpil.

Hneď ho povodili po celom dome, pivniciach, povalách, sýpkach, stajniach a komorách. Bolo to na jar, ale ešte mal zo tristo centov zemiakov, v sýpke hŕby zrna, tri izby plné postieľ a peria, plátna, vo vozoch šesť koní, v stajni z osem-desať kráv a pri svinských chlievikoch povstal taký kvik, že nebolo rozumieť, v ktorom koľko a akých je zavretých. Iba jednu starú opachu-ošípanú vypustili s dvanástimi mladými, že to bolo na čudo!

Kôrka hneď sa zjednal na dve prasce po desiatke, a bola známosť hotová.

Horkýže hotová! Trvalo to z mesiac návštev, kým ako-tak všetkých v dome poznal. Lebo sused Drobný má takúto čeľaď: prvý je on, asi päťdesiatročný, zdravý, červený, ešte svižký chlap; jeho žena, tiež v jeho veku, ale proti nemu starenka, sťaby jeho mať: malá, suchá, bezzubá. Štyria synovia: dvaja ženatí, tretí vojak tu v meste, ale už tiež ženatý, štvrtý mládenec; dve slobodné dcéry (jedna ešte len dievča dvanásťročné), tretia vydatá v susedstve, odkiaľ má prvý syn ženu. Detí v dome - ak mi z počtu niektoré nevypadlo - šestoro a siedme, ôsme narodí sa dnes-zajtra. Cudzích ľudí, sluhov v dome niet, iba azda dvaja starkí, čo dvor čistia, hnoj kydajú, drevo štiepajú a sviniam zelinu varia, ale keď sa poschodia svatovci, kmotrovci, švagrovci, sú ich plné dve izby, a ešte mladé ženy zostanú v kuchyni variť, chystať, chlapov obchodit', a čo mladšie sa i hanbia - medzi toľkých chlapov, kde ešte i „otec“ robia fígle s mladými ženami.

Bože, tento dom získať, národu prebudiť! Za dvadsať-tridsať rokov bude ich tam na jednu dedinu! Tí dobyjú mesto! Majú už - ako sami vravia - spolu celá família do tristo jutár poľa okolo mesta, v ulici jedenásť fundusov a z roka na rok kupujú zvyšky panských majetností a chyže, záhrady. Toť kúpili v susedstve starý domec a prerobili ho na stajňu. „To sa nám vyplatí. Naše kravy po dve-tri stovky ... a mlieko po štrnásť grajciarov.“

Kôrkovi sluchy trhá od nadšenia a nemešká, dáva sa do práce; uvedomiť ich ako Slovákov i ako roľníkov, že oni, lebo majú zem, sú samostatní a povolaní byť hradbou slovenčiny a národnej hrdosti.

Kto má vyše šesť rokov, každý zná čítať i písať; všetci chodili do školy, ba malé deti vodia i do „uvody“. Starí bývali na dedinách i richtármi, úradskými.

Kôrka obzerá kasne, police, komory, hrady, ale knižiek nenachodí. Len modlitebné a spevníky, i v slonovej kosti, i v šagríne, v pozlátených spinkách. „Nič viac?“ spytuje sa sám seba.

„Nič,“ hovoria mu všetky vymetené kúty, do ktorých len nazrel.

Neboj sa, o pol roka, o rok bude tu knižiek, novín - až ťažko Policiam. I ty znáš, i tvoja žena zná predávať knižky, novinky,




ŽÁRY, ŠTEFAN - PO MNE INÍ

ŽÁRY, ŠTEFAN

PO MNE INÍ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Klenoty (34)
doslov Vojtech Kondrót
ilustrácie Ján Berger
väzba Ladislav Vančo
2. vydanie, 3.000 výtlačkov
13-72-050-83

poézia
100 s., slovenčina
hmotnosť: 152 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: poškodená väzba

ZDARMA

*konik*






DREISER, THEODORE - SESTRA CARRIE

DREISER, THEODORE

SESTRA CARRIE
(Sister Carrie)

Tatran, Bratislava, 1974
edícia Svetová tvorba (99)
preklad Ivan Krčméry
doslov Zora Studená
prebal a frontispice Pavel Blažo
3. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-489-74

beletria, román
540 s., slovenčina

hmotnosť: 583 g
stav: dobrý

1,00 €

THEODORE DREISER (1871-1945), predposledný z trinástich detí nemeckého prisťahovalca do USA, prežil trpké detstvo v ustavičnej biede, ktorá bola údelom početnej rodiny. Mladý Dreiser sa ťažko prebíjal životom, prešiel mnohými povolaniami, neskôr sa uplatnil ako novinár a úspešný reportér a napokon sa celkom venoval literatúre. Roku 1900 debutoval románom Sestra Carrie, ktorý vyvolal veľký rozruch. Roky 1910 — 1915 sú pre Dreisera rokmi intenzívnej spisovateľskej práce. Postupne vychádzajú diela Jenny Gerhardtová (1911), Finančník (1912), Titan (1914), Génius (1915). Dreiserova tvorba vrcholí románom Americká tragédia (1925). V Sestre Carrie, ako aj v ostatných svojich románoch Dreiser rozvádza myšlienku o nesmiernej príťažlivosti bohatstva a túžby po spoločenskom uplatnení, ktorá v mladých ľuďoch potláča všetky city. Osudy hrdinov zasadzuje do rozsiahleho chodu amerického života a sú zároveň obžalobou americkej spoločnosti. Súd nad touto spoločnosťou vyslovil Dreiser v diele Tragická Amerika, ktoré vyšlo roku 1931.




Nemá zmysel dopodrobna rozprávať o tom, ako o krátky čas prišiel rad i na posledných päťdesiat dolárov. Pri neobyčajnom ľahtikárstve, s akým Hurstwood narábal s peniazmi, vystačil so svojimi sedemsto dolármi iba do júna. No ešte skôr ako vytiahol poslednú stovku, začal spomínať blížiacu sa katastrofu.

Naozaj nechápem, prečo tak veľa míňame, — zadrapil sa raz do akéhosi drobného výdavku u mäsiara.

Ani by som nepovedala, — odbila ho Carrie.

Z mojich peňazí pomaly neostane nič, — pokračoval. — Neviem si predstaviť, kde sa rozkotúľali.

Chceš povedať, že si minul celých sedemsto dolárov? — zhíkla Carrie.

Veru tak, ostalo mi z nich iba sto.

Vyzeral pritom taký zúfalý, že sa Carrie až zľakla. Začala si uvedomovať, že i ju samu, bezmocnú, unáša akýsi prúd. Cítila to vlastne celý čas.

Ale, George! — vykríkla. — A prečo si nehľadáš prácu? Určite by si niečo našiel!

Hľadal som, — odvetil. — Nemôžem predsa nikoho prinútiť, aby mi dal prácu!

Carrie naňho chvíľu hľadela a napokon sa ho opýtala:

Čo chceš robiť? Sto dolárov nám dlho nevydrží.

Neviem, — vzdychol. — Neostáva mi iné ako hľadať. Iné robiť nemôžem.

Jeho slová naplnili Carrie hrôzou. Co budú robiť? Často uvažovala o divadle ako o ceste, ktorá ju môže priviesť k vysnívanému životu plnému lesku a slávy. Aj teraz, tak ako svojho času v Chicagu, ovládla ju takáto myšlienka. Nevyhnutne musí niečo podniknúť, a to čím skôr, ak si Hurstwood v najbližšom čase nenájde miesto. Veď zanedlho bude možno musieť opäť bojovať o kúsok chleba, a sama.

Carrie si v duchu kládla otázku, ako sa vlastne ľudia dostávajú na javisko. Skúsenosti z Chicaga ju presvedčili, že si vybrala nesprávnu cestu. Musia sa predsa nájsť ľudia, ktorí ťa vypočujú, vyskúšajú a dajú ti možnosť ukázať, čo vieš.

O deň, o dva Carrie pri raňajkách spomenula, že kdesi čítala, že do Ameriky má prísť Sarah Bernhardtová. Aj Hurstwood to videl v novinách.

Ako sa ľudia dostávajú na scénu, George? — opýtala sa ho celkom nevinne.

Naozaj neviem, — odvetil. — To bude asi vec divadelnej agentúry.

Carrie chlipkala kávu a ani naňho nepozrela.

Že by tam našli človeku miesto?

Áno, tak sa mi zdá, — odvetil.

Odrazu Hurstwooda upútal akýsi zvláštny tón v jej hlase, nuž sa jej opýtal:

Vari ešte vždy snívaš o tom, že sa raz staneš herečkou ?

Nie, iba ma to zaujíma, — odvetila.

Sám vlastne nevedel, prečo je proti tomu taký zaujatý. Nevedel si predstaviť, že by Carrie, s ktorou prežil už celé tri roky, mohla urobiť kariéru na scéne. Na to je priveľmi naivná a od prírody prímäkká. V jeho predstavách si umenie vyžadovalo viac priebojnosti. Ak sa Carrie bude chcieť dostať na javisko, ľahko sa môže ocitnúť v pazúroch niektorého pochybného impresária a stať sa takou, ako sú „všetky ostatné“. Presne vedel, čo tým myslel. Carrie je naozaj pekná. Pretlčie sa. Ale čo bude potom s ním?

Na tvojom mieste by som to divadlo vypustil z hlavy. Je to oveľa ťažšie, ako si predstavuješ.

Carrie vybadala z jeho slov určité pohŕdanie jej hereckými schopnosťami.

Ale v Chicagu si hovoril, že som hrala výborne, — schladila ho.

Veď si aj hrala, — dal jej za pravdu, lebo cítil, že





MALLANÁGA VÁTSJÁJÁNA - KÁMASÚTRA

MALLANÁGA VÁTSJÁJÁNA

KÁMASÚTRA
kniha staroindickej erotiky

Epocha, Bratislava, 1969
preklad Elena Chmelová
fotografie Miroslav Zikmund, Jiří Hanzelka
prebal K. Rosmány
1. vydanie, 150.000 výtlačkov
75-046-69

literatúra staroveká,
202 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,90 €

*konik*

Známi cestovatelia Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka píšu vo svojej poslednej reportáži z Indie a Nepalu nazvanej Svetadiel pod Himalajami o Vátsjájanovej knižke Kámasútra toto: …Kámasútru netreba v Indii hľadať v pokútnych obchodíkoch s pornografickými knižkami a zbierkami oplzlých obrázkov. Vychádza v stále nových a nových vydaniach a patrí medzi klasickú literatúru, jej znalosť sa po celé stáročia považovala . za nevyhnutnú súčasť vzdelanosti, snúbenci ju dostávajú ako svadobný dar, dnes si ju môžete pokojne kúpiť na indických letiskách v stánkoch s upomienkovými predmetmi. A predsa autor tohto šlabikára lásky žil kedysi vo štvrtom storočí pred naším letopočtom. Nakladatelia najnovších indických vydaní venujú jeho spis "všetkým mladým, zdravým mužom a ženám v Indii aj v cudzine, ktorí v manželstve hľadajú neustále nové ľúbostné rozkoše a trvalé šťastie"…
Snúbencom, ktorým rodičia vkladajú túto knihu pod vankúš svadobného lôžka, sa dostáva ponaučenia, overeného aspoň stovkou ľudských generácií: ako sa má správať milenec pri prvej schôdzke; ako sa má muž vyznať v mysli ženy; o delení žien podľa krásy; o triedení mužov podľa sily; o milencoch, voči ktorým je žena povoľná pre ich bohatstvo; o predohrách lásky, o technike bozkávania, škrabania a milostného hryzenia; o rozličných polohách pri akte; ako má žena dbať o svoju telesnú krásu; prečo niektoré ženy zostávajú svojim manželom verné; ako sa má žena správať v neprítomnosti muža; o rozdieloch medzi povahou muža a ženy a desiatky a stovky rád, na ktoré sa dodnes odvolávajú najvýznamnejší sexuológovia, vyzbrojení modernými poznatkami z odboru anatómie a psychológie.
Za svoje dielo bol Vátsjájana odmenený pozoruhodnou aureolou: dejiny ho kanonizovali na svätca…




HUPKA, GUSTÁV - VLNOBITIE V KAMEŇOCH

HUPKA, GUSTÁV

VLNOBITIE V KAMEŇOCH

Tatran, Bratislava, 1974
edícia Darčeky (17)
ilustrácie Oľga Johanidesová
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
61-468-74

poézia
212 s., slovenčina
hmotnosť: 65 g

tvrdá väzba v koži, minikniha
stav: dobrý

3,50 €

*konik*




MÚDRA LÁSKA

Buď mojou múdrou láskou v živote
na cestách,
keď si svoj plášť oheň vyzlieka až ma mrazí, 
buď mojou múdrou láskou a zažeň žiaľ
i strach,
keď s hrdlom riek cítim kŕč smädu vlastnej
skazy;
buď mojou múdrou láskou vo všetkých
objatiach

WOIWODE, LARRY - UŽ VIEM, ČO UROBÍM...

WOIWODE, LARRY

UŽ VIEM, ČO UROBÍM...
(What I´m Going to do, I Think)

Tatran, Bratislava, 1975
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (46)
preklad Šarlota Barániková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
61-659-75

beletria, román
239 s., slovenčina
hmotnosť: 325 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 €

*konik*

Keď dvadsaťsedemročný L. Woiwode vydal svoj prvý román Už viem, čo urobím ... , bolo jeho meno väčšine amerických čitateľov rovnako neznáme, ako je dnes neznáme čitateľom slovenským. A predsa sa o ňom vzápätí začalo hovoriť ako o jednej z najväčších nádejí mladej americkej literatúry. Úspech debutujúceho spisovateľa je o to väčší, že neupútava pozornosť exotickým prostredím či témou nevzrušuje vonkajškovým napätím: jeho román je nabitý napätím, ale ide o napätie vnútorné, napätie živého, premenlivého ľudského vzťahu. Áno, reč bude, ako v literatúre už toľko ráz, o láske, o láske dvoch mladých ľudí, Chrisa a Elien, o tom, ako uzavreli manželstvo a čo to pre oboch znamenalo. Prekážkou na ceste k harmonickému spolužitiu nie je len odpor bigotných príbuzných či začiatočný nedostatok hmotných prostriedkov — tieto prekážky sú vonkajšie a môžu pôsobiť aj stmeľujúco. Hlavnou prekážkou je vnútorná zložitosť i rozpornosť ľudskej osobnosti, a zápas o vzájomné zblíženie a porozumenie sa vďaka Woiwodeho bystrému pozorovaciemu talentu a umeleckému majstrovstvu stáva strhujúcim dobrodružstvom V samote michiganských lesov, kam sa Chris a Elien trochu oneskorene vyberú stráviť medové týždne, majú obaja dosť času a príležitosti okúsiť trpkosť pochybností, ale aj pochopiť, že prvotné očarenie je dar, ale trvalé puto, trvalý ľudský vzťah je výsledkom cieľavedomého úsilia.






„To nie,“ povedala. „To by si predsa neurobil!“

„Nie, nie, pravdaže nie. Prepánajána, veď to bola len hra.“

Znepokojilo ho, ako sa jej rozšírili velikánske oči, plné strachu a odporu, akoby jeho imaginárne výstrely na svišťa boli útokom na ňu.

„Všetko by to tu zničilo,“ povedala. „Znesvätilo. Tu je všetko v prírodnom stave. Nikto tu nepoľuje.“

„Ani v jeseni? Alebo v zime?“

„Vtedy sem nechodievame.“

„Stavím sa, že vtedy tu poľujú.“

„Nemali by. Je to súkromné vlastníctvo. A celá oblasť je normálna divočina, všetko sa zachováva v rovnováhe prirodzeným spôsobom. Z Horného polostrova sem prilietajú havrany, ba videli tu už aj orly.“

„Skalné?“

„Áno.“

„Doparoma,“ zvolal, predstierajúc záujem, aby pokračoval v rozhovore a zmiernil jej obavy a nedôveru.

„Mnohí farmári na okolí ich presne určili. Jeden hniezdil hneď za zátokou.“

„Videla si ho?“

„Nikdy sme sa neprebudili tak zavčasu.“

„Možno tento rok nejakého uvidíme.“

„Možno.“

Slnko zapadalo a hladina jazera, sčerená vetrom, zružovela od obzoru až po breh. Pláž bola teraz jasnočervená, limby modré a na výmoľ padol levanduľový tieň. Z dier pod skalou vyletovali juričky a spúšťali sa strmo na hmyz. Čajky sa sťahovali na pevninu. Nad hlavou im preleteli celé kŕdle, škriekali ako posadnuté prenikavým, chrapľavým, až detinským hlasom, pôsobiacim tak nezmyselne a rušivo, ako keď žiak zaškrípe nechtom po tabuli.

Zdvihla hlavu a načúvala, potom im nežne, karhavo dovrávala: „Co tak škriekate!“

Keď znova nastalo ticho, pozrela ponad jazero. „Nemohli sme si vybrať lepšie miesto. Tu budeme začínať. Nezáleží na tom, že sme celý mesiac neboli spolu.“

„A čo ten rok?“

Oľutoval, že to povedal. Sklonila hlavu a zakrútila sa tesnejšie do plášťa. „To je už za nami,“ povedala. „Už je to za nami. Ani to tu už neplatí.“

No je to vo mne, už mal na jazyku. „Viem. Nechcel som. To nič, pravdu máš, je to už za nami. Zabudnime na to.“

„Prosím ťa o to.“

„Už to nikdy nespomeniem.“

Blížili sa ďalšie čajky, leteli tak nízko, že ich ostré výkriky padali okolo nich ako kovové tyče.

Vytiahol z vrecka papier, na ktorom boli napísané príkazy: Poistky sú na zadnej verande, tam je aj bojler na teplú vodu. Prv než ho zapneš, presvedč sa, či je plný. Mohol by vybuchnúť. Ak voda netečie, chod k čerpadlu na konci lúky a zapni motor. Jej starý otec. Nechcel by tú scénu prežívať ešte raz. Jej starý otec, ktorý niekoľko dní mlčal ako hrob, zrazu sa Elien prihovoril: „Pomysli na svoju matku. Nemáš už úctu ani k jej pamiatke? Jednoducho ujsť a vydať sa...“ Jediným pohľadom presvedčil Chrisa o svojom nevýslovnom pohŕdaní. Dočerta, mal Chris na jazyku, všetci máme svoje chybičky, no iba ticho sedel zastrašenejší a uzavretejší ako pred kňazom.

Mrdol plecom, aby sa toho zbavil (boli teraz s Elien sami, ďaleko od nich, a tak na tom nezáležalo), a ozval sa už veselším hlasom: „A teraz prejdime na banálnejšie veci: Musíme sa osprchovať, potrebujeme teplú vodu.“

„Vyčkaj,“ povedala. „Poď najprv sem. Pozri to slnko!“

Prešiel k nej a objal ju okolo pása. Slnko už napoly zapadlo, prevrhnutá miska, čo sfarbila vodnú šíravu. Začal duť vietor a ochladilo sa. Odkiaľsi zdola zachytil nejasný zvuk; voda, zvlnená vetrom, pohybom mesiaca a či čím, už nebola taká pokojná a v drobných vlnkách narážala na breh.

„Tu som vo svojom živle,“ povedala.

„Co?“ Práve si všimol, že zo stromu neďaleko potopenej lode vzlietli tri veľké čierne vtáky, nečujne obleteli zátoku a zmizli z dohľadu.

„Tu som vo svojom živle,“ povedala ešte raz.

„Ach,“ vzdychol a zahľadel sa na západ slnka. „Hej. Je to pekné.“


štvrtok 7. decembra 2017

PALAZZESCHI, ALDO - SESTRY MATERASSI

PALAZZESCHI, ALDO

SESTRY MATERASSI
(Sorelle Materassi)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1943
preklad Blahoslav Hečko
prebal Štefan Bednár

beletria, román
266 s., slovenčina
hmotnosť: 374 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, chrbát väzby chýba

ZDARMA

*konik* in *001*




Palle hral úlohu vyjednávača alebo čašníka. Odbehúval stále pre nové a nové fľašky vína do pivnice, konal službu medzi kuchyňou, salónom a komorou. A občas si sadol aj medzi hostí a pojedol niečo s nimi. Oni si z neho spravili cieľ svojho posmechu; nepokladali ho za rovného, telesne i spoločensky im bol čímsi nižším. Palle vedel odbehnúť do poľa a potme nájsť čerstvú hlávku šalátu, zarosenú nočnou rosou, čo títo mladíci prijímali ako najväčšiu pochúťku.

A čo sa zatiaľ robilo na poschodí v týchto posvätných hodinách odpočinku a ticha?

Len čo sestry začuly hrmot motorov, vyskočily s postelí, nezažaly svetlo, opatrne otvorily oblok a staly si za žalúzie, aby mohly nerušene striehnuť, čo sa bude diať. Potom si obliekly sukne, vkĺzly bosými nohami do topánok a ak bolo zima, zababušily sa dobre do šálu a pomaličky a potme vychádzaly z izby jedna za druhou, držiac sa úzkostlivo za ruky. V chodbe zdržiavaly dych a potichu sa zakrádaly až na začiatok schodov, kde ostaly stáť s tlčúcim srdcom: srdce sa im chvelo ako srdce vtákov; vykláňaly sa nad zábradlie, aby im neunikol ani najmenší výjav, ktorý si zrekonštruovaly podľa hlasov a zvukov a doplnily vlastnou živou predstavivosťou.

„Čuješ, to je Massimo!”

„To je Vasco!”

„Je tu aj Sergio!”

„Aj Franco!”

„Bruno!”

„Alfredo je tu tiež!”

„Renzo!”

„Gastone!”

„Jim!”

Jedného po druhom poznávaly podľa hlasu.

„A toto kto je?”

„Ozaj ... nepoznám ho.”

Na Remov hlas zmlkly.

„Odišli do kuchyne.”

„Objímajú Niobu.”

„Čuj len, čuj!”

„Objali ju okolo krku!”

„Čuješ, ako vreští, aby jej dali pokoj.”

„Doniesla nakrájanú šunku.”

„Aký krik!”

„Začínajú jesť.”

„Doniesla praženicu.”

„Čuješ Palleho, aj Palle je tam.”

„Prečo si myslela, že by tu nemal byť?”

Stály tak na začiatku schodov až do konca. Nik z mládencov nebol by sa opovážil vystúpiť hore, všetok krik sa odohrával okolo kuchyne a jedálne, siahal najďalej azda až po Niobinu kuticu, kde bolo ešte vidno pelech, z ktorého Nioba pred chvíľou vykĺzla, aby im pripravila dačo pod zuby.

Hodno pripomenúť, že presne nad jedálňou, v ktorej mládenci hodovali a veselili sa, bola izba Giseldina; vyburcoval ju vždy zo sna ich príchod. Metala sa na posteli od jedu, že sa môže niečo podobného v dome trpieť: „Aká bezočivosť! Aká hrôza!” Zažala svetlo a pozerala na hodiny: „Dve, dve po polnoci. O druhej takýto hurhaj! To je zákonom zakázané! Či naozaj sa musí trpieť takéto svinstvo!” No von by nebola vyšla ani za čo, aby im niečo vyčítala alebo aby prejavila známku života, nech by sa už robilo čokoľvek. A hoci nevedela, čo sa presne dialo, vedela si predstaviť tvár sestier v túto hodinu. Jej čuch, ktorý bol už navyknutý na takéto veci, radil jej, aby nevstávala, aby nevychádzala z izby, aby sa nehla, aby sa nemiešala do ničoho, a dobre jej radil: „... a tie hlupane že dovolia takúto nezdobu!” Keď mládenci prechádzali cez veľkú izbu, stíšili hlasy. Pracovné nástroje, ktoré ženy nechaly porozhadzované po izbe, vzbudzovaly v nich úctu, ohľaduplnosť: prezerali si ich potichu a vážne. Občas boli nadšení krásnou hodvábnou a zlatou výšivkou, stačilo len nadvihnúť plátno, aby ju mohli obdivovať. Zdvihli ju bojazlivo dvoma prstami a hľadeli na ňu s detským úžasom, sotva si pritom mrmlúc, dávajúc hlavy dokopy, takže bolo im vidno iba hlavy a plecia. Zahrnuli výšivku najväčšou jemnosťou, ako by to bolo nejaké spiace dieťa. No inokedy, keď Remo vytiahol z priečinka košeľu alebo

NAMORA, FERNANDO - V NEDEĽU PODVEČER

NAMORA, FERNANDO

V NEDEĽU PODVEČER
(Domingo a tarde)

Tatran, Bratislava, 1970
edícia Knižnica svetových bestsellerov (11)
preklad Štefan Martoňák
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-056-70

beletria, román
184 s., slovenčina
hmotnosť: 247 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

ZDARMA

*konik* in *065*

Autor - lisabonský lekár si touto knihou získal svetovú popularitu. Hlavným hrdinom je Jorge, tiež lekár, ktorý má na starosti ťažké prípady leukémie. Svoj súcit s utrpením maskuje navonok cynizmom, ktorý mu sťažuje osobný život. Až jedného dňa príde na kliniku mladá žena, ktorá zmení jeho povahu ...




Keď som sa po dvoch dňoch vrátil späť na oddelenie (neprítomnosť pokladali poniektorí za môj nový vrtoch a ja som sa cítil vinný ako malý chlapec) a prišiel som do izby, kde ležala Clarissa, uprene sa na mňa zadívala a využila prvú príležitosť, aby mi povedala :

Mám tu niečo na krku, musím vám to ukázať.

Bola to len zámienka, kvôli ostatným. Keď som prišiel k jej posteli, mohla už hovoriť bez zábran, pretože medzi jej posteľou a ostatnými bolo niekoľko postelí voľných. Zámerne sme to tak urobili, ja som to nariadil. Necítila takto zvedavé pohľady ostatných pacientiek a mohla mi, ako napríklad teraz, povedať tie najosobnejšie veci.

Myslíte, že som pekná?

Nafarbila sa. Predpokladám, že to urobila po prvý raz. Vlasy mala rozpustené, len na šiji ich mala trocha nešikovne zopnuté.

Samozrejme, ste pekná.

A páčim sa vám, keď už som pekná?

Krása sa páči každému.

Aj vám?

Určite.

Mal som opäť pocit, že ma na krku niečo páli. Usmial som sa. Aj pre mňa to bolo neuveriteľné, že som zniesol takýto hlúpy rozhovor, i keď to bolo za neobyčajných okolností. Už dávno som upustil od hľadania určitej súvislosti v mojom myslení a konaní, nehovoriac už ani o mužnom konaní. Clarissa vyzerala pokojne. Zdvihla ruky a chcela si upraviť nepoddajné vlasy.

Lúcia ma sprevádzala pri vizite (alebo lepšie povedané: chodila za mnou). Trochu zmätená diskrétne ustúpila, keď začula začiatok môjho rozhovoru s Clarissou. Vo svojej nepochopiteľnej snahe pomôcť mi zašla až tak ďaleko, že chcela aj u ostatných pacientiek odvrátiť pozornosť od tohto rozhovoru. Nakoniec mi prišla otvorene, no pritom taktne na pomoc:

Šéf vás prosí, aby ste prišli do jeho pracovne, — oznámila mi. Veľmi dobre som pochopil jej úmysel a dozaista aj ostatné pacientky. (A preto som sa začervenal.) Po tomto jej zásahu ešte väčšmi som cítil, že som zodpovedný za tento nenormálny rozhovor. Nebola to však nijaká náhoda, že sa to všetko takto odohralo. Ale akej chyby som sa tu dopustil?

Šéf môže počkať, nezdá sa vám?

Podvečer stretol som Clarissu na chodbe. Znovu si robila posmech z domáceho poriadku, ktorý zakazoval, aby pacienti v tom čase chodili po chodbách. Bola veľmi sebavedomá a výbojná, a preto som ju musel trošku skrotiť.

Ako vidieť, vzduch v nemocničnej izbe vám akosi neprospieva.

Pripúšťam. Nielen v nemocničnej izbe, ale nikde v tejto budove. — Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala: — Ale nie preto tu teraz stojím.

Smiem teda vedieť prečo?

čakám na vás.

Chcete sa ešte na niečo spýtať?

Nie, tentoraz sa ma už nechcela na nič spytovať, vedel som to, skôr ako mi to sama potvrdila. Clarissina tvár zvážnela. Máličko odvrátila tvár, aby som si nevšímal, že na mňa naďalej veľmi sústredene pozerá, a ľahostajným hlasom povedala:

Už vás nebudem unúvať svojimi otázkami. Chcem vám len oznámiť, že odchádzam.

Nosom som vyfúkol dva veľké oblaky dymu a tým poľavila moja nervozita, no nie natoľko, ako by som to bol potreboval.

Na to máte právo, ale... — vydýchol som zvyšok dymu a pritom som si hrýzol dolnú peru, — neradím vám to.

63 — Svoje rady si nechajte pre toho, kto vám na ne naletí.


READ, PIERS PAUL - PROFESOROVA DCÉRA

READ, PIERS PAUL

PROFESOROVA DCÉRA
(The Professor´s Daughter)

Smena, Bratislava, 1977
edícia Štafeta
preklad Dušan Janák
prebal Milan Veselý
1. vydanie(v Smene), 20.000 výtlačkov
73-007-77

beletria, román
238 s., slovenčina
hmotnosť: 326 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: poškodená väzba, oddelené dosky od bloku knihy

ZDARMA

*konik* in *066*

Román mladého anglického spisovateľa, ktorého dej sa odohráva v USA v polovici šesťdesiatych rokov. Univerzitný profesor Henry Rutledge, syn milionárskej rodiny, prednáša teóriu politických ved na Harvardskej univerzite. Je ženatý, má dve dcéry Louisu a Lauru. Americká spoločnosť prechádza v tom čase búrlivým vývinom — vražda Kennedyho, vietnamská vojna, rozklad hospodársky i mravný — ktorý sa premieta i do profesorovej rodiny.

Rutledge s hrôzou zisťuje, že mu je manželka neverná s jeho „najlepším priateľom“ senátorom Billom Laughlinom, staršia dcéra Louisa odchádza študovať na vysokú školu do Kalifornie, kde sa dostane do spoločnosti hippies a beatnikov a najmladšej dcére hrozí, že sa stane narkomankou. Všetky životné istoty a hodnoty, na ktorých profesor dovtedy staval, sa rúcajú a nútia ho, aby sa zamýšľal nad sebou, nad svetom okolo neho, aby pristúpil k prehodnoteniu všetkých hodnôt. Popud na to mu dávajú i študenti z jeho seminára, z ktorých malá hŕstka sa rozhodne prejsť od teórie k praxi — individuálnym teroristickým aktom, zavraždením senátora Laughlina podnietiť revolúciu v USA.

Čo bude s pôvabnou Louisou, rútiacou sa do mravnej skazy, ako sa profesor Rutledge vyrovná so svojimi osobnými problémami, aký postoj zaujme k spoločnosti, ktorej ideológiu vyznával a hlásal, ako sa skončí zamýšľané dobrodružstvo mladých „revolucionárov“, odpovie čitateľovi kniha nadaného anglického románopisca Piersa Paula Reada.





NA SEMINÁRI POLITICKEJ TEÓRIE, KTORÝ VIEDOL profesor Rutledge, bolo sedem študentov. Všetci boli v treťom ročníku, okrem Dannyho Glinkmana, ktorý bol o ročník nižšie, a Alana Graya, jezuitu, ktorý pracoval na doktorskej dizertácii.

Týchto siedmich vybrali z viac ako sto uchádzačov z Harvardu a Radcliffu; patrili medzi najnadanejších a najvzdelanejších v tejto oblasti štúdia. No ani pokiaľ ide o schopnosti, ani o vek, nemohli by sme ich postaviť na jednu úroveň. Danny bol z nich hádam najnadanejší, ibaže mozog mal ako motor, ktorý ide naprázdno na najvyššie otáčky. Kňaz mal zasa za sebou desať rokov životných skúseností, ktoré ho naučili merať vzopätie intelektu realitou, a mexický Američan Július Tate, hoci mal iba dvadsaťjeden rokov, prejavoval rovnakú rozvahu ako kňaz.

Výzor Júliusa Tata ešte posilňoval túto vlastnosť jeho mysle. Bol vysoký, mal rovné chlapské črty a silné pekné ruky. Toto všetko s melancholickými ústami, čiernymi vlasmi, tmavou pleťou a ohníčkami v očiach stačilo popliesť hlavy obidvom dievčatám v seminári, Debbie Cooperovej a Kate Williamsovej. A hoci to nedali najavo, po dvoch či troch seminároch venovali jeho zriedkavým stručným vystúpeniam dvojnásobne väčšiu pozornosť ako brilantnému prúdu Dannyho výrečnosti.

Týchto piatich členov seminára — kňaza Alana Graya, Júliusa, Dannyho a dve dievčatá spájali radikálne názory. Július a Danny patrili k harvardskej odbočke organizácie Študenti za demokratickú spoločnosť. Alan sa najprv pokúšal zatajiť svoje vlastné názory a tváril sa, že iba sympatizuje s revolucionármi, po niekoľkých seminároch nemal pevný študijný program, no keď sa z Hobbesa prešlo na Marxa a Mao Ce-tunga, jeho sympatie vyústili v priamu obhajobu revolúcie. To prekvapilo Henryho Rutledgea, lebo dovtedy len počul o takýchto kňazoch, ale osobne sa s nimi nikdy nestretol.

Slová „radikálne názory“ majú veľmi neurčitý obsah, aj pokiaľ ide o týchto piatich študentov, lebo Američania sa tak presne neškatuľkujú ako Európania. Napríklad dievčatá predstavovali rozličné podoby toho, čo možno nazvať pokrokovými názormi.

Kate Williamsová pochádzala zo štátu Maine a povahove bola skôr konzervatívna. Obliekala sa starostlivo a mohla by patriť aj k združeniu milosrdných sestier, keby také v Radcliffe existovalo. Jej otec, tak ako aj Lilianin, bol sudca a iste bol liberál. Katine názory boli vlastne iba extrémny liberalizmus, ktorý vždy vystupuje v prospech hocikoho, komu sa ublížilo. Keby sa bola narodila o päť rokov skôr, iste by bola medzi tými, čo šli na juh agitovať v prospech černochov; teraz v Cambridge s takým istým zápalom vystupovala na obranu všetkých, ktorí sa vyhýbali vojenskej službe a všetkých bojovníkov proti vojne.

A Debbie Cooperová bola predovšetkým anarchistkou a verila v slobodu, ktorá ďaleko prekračovala rámec obyčajných politických súvislostí. Bola buclatá a zmyselná a bezpochyby sa dala ľahko presvedčiť, aby túto slobodu vyskúšala sama na sebe. Bola rovnako proti zákazu narkotík, ako aj proti zákazu antikoncepčných prostriedkov, pretože všetky tieto zákazy spolu s občianskymi zákonmi, políciou a zákonom proti potratom sú podľa nej prejavom totalitárneho systému, proti ktorému bola Debbie Cooperová celou svojou dušou.

Dvaja študenti, Mike Hamerton a Sam Fowler nepatrili k tomuto nesúrodému ľavému krídlu v seminári. Nie preto, že by patrili k pravému krídlu: v Cambridge neboli teoretici fašizmu, ba ani konzervativizmu — sotva sa dáki našli na celom severovýchode. Mike Hamerton pochádzal z Chicaga a svojimi popletenými harvardskými vrstovníkmi trochu pohŕdal, nie preto, že boli radikáli, ale preto, že boli prchkí a neurotickí. Domnieval sa, že politická teória by mala byť odvetvím matematiky: ako hlavný študijný odbor mal matematiku a stále túžil pracovať na počítačoch. Bol pevne presvedčený o tom, že tieto moderné počítacie stroje môžu skúmať všetky oblasti ľudského ducha. Dejiny umenia a filozofie a politickú teóriu študoval len preto, aby mohol jedného dňa naprogramovať zopár počítacích stro-

SEGAL, ERICH - PRÍBEH NAŠEJ LÁSKY

SEGAL, ERICH

PRÍBEH NAŠEJ LÁSKY
(Love Story)

Tatran, Bratislava, 1971
edícia LUK - Knižnica svetových bestsellerov (20)
preklad Viera Marušiaková
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
61-173-71

beletria, román
144 s., slovenčina
hmotnosť: 286 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 €

*konik* in *065*



Ipswich, Massachusetts, asi štyridsať minut od mosta Mystic River, podľa počasia a podľa toho, ako šoférujete. Tentoraz som tú cestu prešiel za dvadsaťdeväť minút. Istý ctihodný bostonský bankár tvrdí, že sa to dá urobiť za ešte kratší čas, ale keď je reč o menej než tridsiatich minútach od mosta po Barrettovcov, ťažko odlíšiť skutočnosť od fantázie. Ja náhodou pokladám dvadsaťdeväť minút za absolútnu hranicu. Človek predsa nemôže ignorovať dopravné signály na Route 1, je tak?

„Ženieš ako šialenec,“ povedala Jenny.

„Toto je Boston,“ odpovedal som. „Tu ženie každý ako šialenec.“ Práve nás zastavilo červené svetlo na Route 1.

„Zabijeme sa skôr, ako nás tvoji rodičia stihnú zavraždiť.“

„Počuj, Jenny, moji rodičia sú veľmi fajn.“

Svetlo sa zmenilo. O necelých desať sekúnd si to moja emgéčka švihala skoro stovkou.

„Aj Starý lotor?“ spýtala sa.

„Kto?“

„Oliver Barrett III.“

„Ó, to je milý človek. Bude sa ti páčiť.“

„Ako to vieš?“

„Každému sa páči,“ odpovedal som.

„Tak prečo sa nepáči tebe?“

„Lebo sa páči každému,“ povedal som.

Prečo som ju vlastne k nim viezol? Potreboval som požehnanie Muža s kamennou tvárou alebo čo? Čiastočne preto, lebo to sama chcela („Tak sa to robí, Oliver“), a čiastočne z tej jednoduchej príčiny, že Oliver Barrett III. bol môj bankár v najprozaickejšom zmysle slova: platil za mňa školné.

A kedy sme ta mali ísť, ak nie v nedeľu na obed? Tak sa predsa patrí, no nie? V nedeľu, keď húfy všivavých motoristov upchali Route 1 a plietli sa mi do cesty. Odbočil som z autostrády na Groton Street, bočnú cestu, ktorej zákruty som rezal najväčšou rýchlosťou už od trinásteho roku.

„Nie sú tu nijaké domy,“ povedala Jenny, „len stromy.“

„Domy sú za stromami.“

Keď idete po Groton Street, musíte dávať veľký 49 pozor, aby ste neminuli odbočku k nášmu domu.


streda 6. decembra 2017

WOOLFOVÁ, VIRGINIA - PANI DALLOWAYOVÁ

WOOLF, VIRGINIA

PANI DALLOWAYOVÁ
(Mrs. Dalloway)

Smena, Bratislava, 1976
edícia Eva (50)
preklad Michal Breznický
ilustrácie Jana Želibská
prebal Jana Želibská, Jozef Gális
1. vydanie, 19.000 výtlačkov
73-083-76

beletria, román
150 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,60 €

*konik* in *001*

Známy americký dramatik Edward Albee napísal hru Kto sa boji Virginie Woolfovej? Tento titul naznačil, aký osud kedysi stihol dielo tejto modernej anglickej prozaičky. Virginia Woolfová bola postrachom pre tých, ktorí boli odchovaní na tradičnej, príbehovej literatúre. Týkalo sa to predovšetkým tzv. radového čitateľa. Na druhej strane značná čašť anglickej kritiky vynášala spisovateľku doslova do nebies. Vzniklo množstvo štúdií, ktoré ozrejmovali jej spisovateľský naturel. Po rokoch sa búrlivá hladina okolo Virginie Woolfovej upokojila. Spisovateľka, ktorá roku 1941 dosť náhle zomrela, si našla nie bezvýznamné miesto v modernej anglickej literatúre, aj keď z odstupu času kritika ju hodnotí objektívnejšie.

Hodiny a Pani Dallowayová boli dva pracovné názvy pomerne krátkej prózy, na ktorej autorka pracovala v rokoch 1922 až 1924. Prvý z nich symbolicky vystihoval neodvolateľný pád hodiny, ono pálčivé vedomie plynúceho času, čo napĺňa celé dielo Virginie Woolfovej. Druhý a definitívny názov je konvenčnejší a menej symbolický, no pripomína významnú skutočnosť, že autorka sa pokúsila vytvoriť plnohodnotnú, živú postavu. V podtexte však autorke ide o niečo celkom iné, najskôr by sa to mohlo nazvať pocitovosťou. Woolfovej hrdinovia predovšetkým vnímajú všetkými zmyslami, priam bytostne. Upriamuje ich na tie momenty v živote, keď človek cíti najviac, prežíva, vníma. Preto spisovateľka akoby ani nepísala, ale maľovala, či komponovala. Ak sa impresionizmus doteraz spájal predovšetkým s maliarstvom a hudbou, Virginia Woolfová nás presviedča, že ho možno rozšíriť aj na oblasť literatúry.





Ktovieprečo, no Hugha priam nenávidela. Nemyslí na nič inšie iba na svoj zovňajšok, vravievala. Mal byť vojvodom. Isto-iste by sa bol oženil s niektorou z kráľovských princezien. A prirodzene, nepoznal človeka, ktorý by bol voči britskej aristokracii prechovával takú neobyčajne veľkú, neobyčajne prirodzenú a neobyčajne vznešenú úctu ako Hugh. Sama Clarissa to pripúšťala. Áno, ale bol taký milý, taký nesebecký, že prestal strieľať, aby urobil po vôli mamičke, a nikdy nezabudol, kedy majú tetičky narodeniny a tak ďalej.

Sally, čo je pravda, to je pravda, do toho všetkého videla. Všeličo si dobre pamätá, ale najmä debatu v Bourtone o právach žien (tá predpotopná téma), raz v nedeľu predpoludním Sally sa rozčúlila, vzbĺkla a nakričala Hughovi, že zosobňuje všetko, čo je v živote britskej strednej vrstvy to najodpornejšie. Že je zodpovedný za „tie chuderky dievčatá na Piccadilly“  akurát Hugh, dokonalý gentleman, chudák Hugh! — v živote nevidel zhrozenejšieho človeka! Neskôr mu prezradila, že to spravila naschvál (chodievali do zeleninovej záhrady pozhovárať sa). „Nečíta nič, nerozmýšľa o ničom, necíti nič,“ priam počuje jej výrazný hlas, čo sa niesol oveľa ďalej, ako tušila. V koniarikoch je viac života ako v Hughovi, tak povedala. Je dokonalý produkt súkromnej internátnej školy, tak povedala. Mohlo ho splodiť iba Anglicko, nijaká iná krajina. Slovom, správala sa voči nemu naozaj zlomyseľne, mala ho v žalúdku, ktovieprečo. Hej, čosi jej urobil — zabudol čo —vo fajčiarskom salóne. Urazil ju — pobozkal ju? Neuveriteľné! Nikto, prirodzene, neveril ani slova. Kto aj mohol? Hugh a bozkávať Sally vo fajčiarskom salóniku! Keby urodzenú Edith alebo lady Violet, prosím, to je možné, ale chuderu Sally, bez penny, bez pôvodu, ktorej otec a matka vysedávajú v herniach v Monte Carlo, prosím vás! Hugh je totiž najväčší snob, akého kedy poznal — najúslužnejší — nie že by sa podlizoval, to nie! Nato je priveľký nafúkanec. Prvotriedny komorník, to je ono — prvotriedny komorník, čo za panstvom nosí kufre, na koho sa možno spoľahnúť, že odošle telegram — bez akého sa pani domu nezaobíde. A aj si našiel miesto — oženil sa s urodzenou Evelyn, zverili mu čosi na kráľovskom dvore, dohliada na kráľovské pivnice, leští Impériu sponky na topánkach, chodí v nohaviciach po kolená a v čipkových volánoch. Aký neľútostný je život! Miestečko na kráľovskom dvore!

Oženil sa s tou dámou, s urodzenou Evelyn, a bývali dakde tu, rozmýšľal ďalej (pozrel na pompézne domy, čnejúce nad Parkom), veď bol u nich raz na večeri a v tom dome ako vo všetkom, čo patrilo Hughovi, vždy mali, čo inde nemali — vtedy tuším dajaký bielizník. Museli ste sa ísť naň pozrieť — zakaždým ste sa museli ísť na dačo pozrieť: bielizník, vankúše, starý dubový nábytok, obrazy, a Hugh to všetko získal za babku. Ale jeho žena občas ukázala, kto sú, čo sú. Bola to jedna z tých nenápadných ženušiek-myšičiek, čo obdivujú mužov ako hora. Takmer ste ju nevideli. A vtom z čista jasna vytresla, čo nikto nečakal, čo vás ohúrilo. Možno v nej zostali zvyšky veľkopanských manierov. Kúriť uhlím, to bolo na ňu priveľa — nedalo sa dýchať. A tak si žili medzi bielizníkmi, starými majstrami a vankúšmi s ozajstnými zlatými strapcami a mali päť či desať tisíc libier ročného príjmu, kým on, o dva roky starší ako Hugh, si hľadá miesto.

Ako päťdesiattriročný ich bude musieť ísť prosiť, aby mu našli miesto u dajakého tajomníka, alebo miesto učitelíka, učiť malých chlapcov po latinsky, alebo miesto poskoka u dajakého potentáta, miesto, kde by dostal päťsto libier ročne, lebo ak si vezme Daisy, ak aj priráta penziu, s menším príjmom nevyjdú. Whitbread by mu mohol pomôcť, alebo Dalloway. Prosiť Dallowaya, to by nebolo trápne. Je dobrák od kosti; trošku obmedzený, ťažšie chápavý, to je pravda, ale dobrák od kosti. Do čoho sa chytí, všetko urobí, vecne, citlivo, bez štipky fantázie, bez iskričky dôvtipu, no nevysvetliteľne milo, ako to už takí ľudia vedia. Mal žiť na vidieku — škoda ho na politiku. Najlepšie sa cíti vonku medzi koňmi a psami — ako skvele sa napríklad zachoval, keď sa Clarissino chlpaté psisko chytilo do klepca, len-len že mu labu neodtrhlo, Clarissa zbledla, a všetko urobil Dalloway; psovi labu obviazal, dal mu ju do dláh, povedal Clarisse, aby mala rozum. Hádam preto ho mala rada — to potrebovala. „No tak, milá moja, maj rozum. Podrž to — dones ono,“ a pritom sa celý čas prihováral psovi, akoby sa zhováral s človekom.

Ale ako len mohla zhltnúť tie jeho reči o poézii ? Ako mu mohla dovoliť rečniť o Shakespearovi? Richard Dalloway

RITSOS, JANNIS - PROMĚNY NOŽE

RITSOS, JANNIS

PROMĚNY NOŽE
(Chromatické detaily)

Mladá fronta, Praha, 1963
preklad Mariana Stříbrná
edícia Cesty (52)
obálka Václav Sivko
1. vydanie, 2.500 výtlačkov
23-096-63

poézia
72 s., čeština
hmotnosť: 132 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu

1,00 €

*konik* IN *001*










VERNE, JULES - MATEJ ŠÁNDOR - NOVÝ GRÓF MONTE CHRISTO

VERNE, JULES

MATEJ ŠÁNDOR - NOVÝ GRÓF MONTE CHRISTO
(Mathias Sandorf)

Smena, Bratislava, 1967
preklad Ružena Jamrichová
edícia Romány na pokračovanie
obálka Michal Studený
25.000 výtlačkov
R-13*81114

dobrodružné, časopis, beletria, román
5 x 50 strán, slovenčina
hmotnosť: 356 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, dobová preväzba mäkkej väzby, 5 zošitov

2,30 €

*konik* in **O1**

Mladosť niekoľkých generácií poznamenávajú obľúbené „vernovky“, ktoré zavádzajú čitateľa do sveta technických výdobytkov a vzrušujúcich dobrodružstiev. Staršie generácie uchvátil Jules Verne rozletom a fantáziou, vybíjajúcou sa na vtedajšie časy až v neuveriteľne smelých vedeckých hypotézach, mladší čitatelia, ako šťastní či menej šťastní svedkovia prítomnosti, charakterizovanej búrlivým technickým rozvojom, pravda, aj so všetkými neželateľnými sprievodnými javmi, si už môžu konfrontovat, nakoľko sa splnili predpovede a sny zakladateľa vedecko-fantastického románu.

Najprekladanejšieho francúzskeho autora JULESA VERNA (1828—1905) netreba azda ani podrobnejšie predstavovať. Žil na rozhraní dvoch storočí, v čase začínajúceho prudkého rozvoja vedy a techniky. Autor sa zaujíma o najnovšie výdobytky a poznatky a dotvára a domýšľa vo svojej fantázii množstvo technických projektov. Pravda, ako to už býva, nedostal sa v literárnej tvorbe k svojmu žánru hneď. Syn advokáta z Nantes, mesta na rieke Loire, ústiacej do mora a vzbudzujúcej v chlapcovi od malička túžbu po námorníckom živote a dobrodružstvách, vstupuje do literatúry ako neveľmi úspešný autor drám a divadelných hier. Právnické štúdiá ho privádzajú do Paríža, kde spoznáva nielen množstvo vplyvných osobností z literárneho sveta, ale spriatelí sa aj s novinárom Tournachonom, aviatikom a propagátorom aeronautiky, známym aj pod menom Nadar. Verne spracúva Nadarove praktické poznatky vo svojom prvom románe PÄŤ TÝŽDŇOV V BALÓNE a ponúkne ho nakladateľstvu Hetzel, kde vydáva plodný autor až do smrti zmluvne dohodnuté dva romány ročne.

A hľa, ako sa čoskoro nato vyslovujú o svojom obľúbenom autorovi slávni cestovatelia, vedci a objavitelia. R. E. Byrd, americký polárny cestovateľ, premožiteľ južného pólu, vyhlásil: „Bol to Jules Verne, ktorý ma ta viedol.“, alebo člen Francúzskej akadémie vied, Charcot: „Hrdinské lekcie z Vernových románov pozdvihovali vo mne mravnú silu a dokazovali mi, že v každej situácii sa nájde východisko “

Aj dnešný čitateľ sa s chuťou začíta do príbehu o spravodlivom pomstiteľovi zla a neprávosti, grófovi Matejovi Sándorovi. So záujmom bude sledovať osudy tajomného doktora Antekirta, čo vlastní zázračne rýchle lode - elektriky a používa prostriedky modernej psychoterapie — sugesciu a hypnózu, ktorých korene súčasná veda krôčik za krôčikom odhaľuje a ich účinky úspešne využíva medicína.





VADEMECUM MEDICI

VADEMECUM MEDICI

Osveta, Martin, 1985
3. rozšírené a prepracované vydanie, 45.000 výtlačkov
obálka Ján Andel
70-014-85

príručky, medicína klasická,
1632 s., slovenčina
hmotnosť: 1066 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,60 €

*konik* in *W2D*