BOHUŠ, IVANTATRANSKÝ KALEIDOSKOP
Osveta, Martin, 1977
prebal Branimír Kraker
fotografie Božena Mrhová
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
publikácie obrázkové, próza krátka, príroda
152 s., 56 s. fot., slovenčina
hmotnosť: 592 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
PREDANÉ
*BIB07* in **S8Z**
Predkladáme milovníkom a návštevníkom Vysokých Tatier pútavú, príťažlivou formou rozprávania napísanú knihu o tatranskej živej i neživej prírode, ako aj o vzťahu človeka k nej. Autor žije v Tatrách a pod Tatrami celý život a tatranskej problematike, najmä vzniku a rozvoju tatranských osád a využitiu Tatier pre blaho človeka, sa venuje viac ako 30 rokov. Výsledky svojich štúdií, výskumov a osobnej skúsenosti zhrnul do 34 kapitol, ktoré na seba nadväzujú a podávajú ucelený obraz o minulosti, prítomnosti a perspektívach Tatier.
Dozvedáme sa v nich o zemepisných, pôdnych a vodných pomeroch, o vegetácii, o tatranskom lese a jeho obyvateľoch. Hlavnú pozornosť však venuje človeku a jeho vzťahu k našim veľhorám v minulosti a dnes. Od prvých návštevníkov a odvážlivcov, ktorí sa pokúsili zdolať tatranské štíty, a nechýbala medzi nimi ani žena, cez vznik prvých vysokohorských osád, klimatických kúpeľov a rekreačných stredísk až po dnešné hospodárske, spoločenské a športové využitie. Minulosť autor konfrontuje vždy so súčasnosťou, vyzdvihuje klady, ale upozorňuje aj na súčasné problémy zvýšenej návštevnosti a výstavby. Vystríha pred nebezpečenstvami, ktoré hrozia návštevníkom a turistom, najmä z neznalosti osobitných podmienok vysokohorskej prírody a nedodržiavania pokynov Horskej služby.
Osobitnú pozornosť venuje autor významným bádateľom a návštevníkom Tatier a v dvoch kapitolách hovorí o pobyte Lenina v Tatrách a o jeho výstupoch na Svinicu a Rysy. V ďalších kapitolách rozpráva o udalostiach, ktoré zohrali významnú úlohu v protifašistickom odboji, za Slovenského národného povstania, o pokrokových tradíciách, ktoré pestujú najmä v mládeži národnú hrdosť a lásku k vlasti — stretnutia na Symbolickom cintoríne, každoročné výstupy na Rysy, výstupy na Kriváň. Nezabudol ani na to, že Tatry a ich prekrásna príroda sú stálym inšpiračným zdrojom pre básnikov, výtvarníkov i hudobníkov. Živé a pútavé rozprávanie je doplnené obrazovou prílohou.
Veríme preto, že kniha splní to poslanie, ktoré vyslovil autor v závere, keď píše: „O čo mi v týchto rozprávaniach predovšetkým išlo? Aby som vzbudil vo vás záujem o osudy Tatier, ale najmä, aby ste sa stali ich ozajstnými priateľmi ... Keby som sa raz dopočul, že aj moje rozprávania pomohli vychovať či prevychovať a nadchnúť návštevníkov Tatier, bolo by to pre mňa veľké zadosťučinenie.“ Prečo? Na to odpovedá posledná kapitola knihy s názvom: Aby sme ich zachovali.
„KRONIKY“ TATRANSKÝCH KONČIAROV
najstarší horolezci nechávali na tatranských štítoch znaky svojej prítomnosti. Spočiatku prevažne v podobe kamenných pyramíd, neskôr aj vo forme písomných svedectiev. V najstaršom známom opise výstupu na tatranský končiar z polovice 17. storočia, ktorý nám zanechal sliezsky študent Daniel Speer alias Simplicissimus, je podrobne opísaný ceremoniál ukladania navštíveniek do fľaše, ktorú výletníci na vrchole Kežmarského štítu zahrabali pod skaliská, ako to pred nimi spravili aj ich predchodcovia.
V klasickej epoche tatranského horolezectva mali navštívenky predovšetkým svedčiť, že panenský vrchol dosiahli ľudia. Skoro až do konca 19. storočia sa „dobytie“ tatranského štítu hodnotilo relatívne rovnakými kritériami, ako dnes napríklad úspechy tatranských horolezcov niekde v Himalájach. Je preto len prirodzené, že anonymných kamenných panáčkov veľmi skoro nahradili konkrétne záznamy, nepripúšťajúce zámenu a omyl, a bez ktorých do čias prvej svetovej vojny bolo možno ťažko obhájiť svoj primát, aj keď túra bola zapísaná do služobnej knižočky horského vodcu, alebo ju prvolezci obšírne zverejnili v tlači.
Najdávnejšie navštívenky boli lakonické: dátum, mená, bodka. Na ich uloženie slúžili spočiatku obyčajné fľaše, zväčša od nápojov, ktoré turisti počas výstupu alebo oddychu na dosiahnutom štíte s chuťou vyprázdnili. Aj tí, čo si zabudli ceruzu, vedeli si pomôcť. Našiel som podpisy vypichnuté ihlou, vyryté ostrými kamienkami, napísané rúžom, ale aj inými pomôckami.
Aj keď prvovýstup bol vždy hodnotený ako „čosi viacej“, záznam na vrchole nebol odjakživa len výsadou prvolezcov. Navštívenky na tatranských štítoch sa postupne hromadili a poskytovali najlepšie podklady na štatistické hodnotenie návštevnosti jednotlivých štítov. Od konca 19. storočia umiesťovali turistické organizácie (najprv Uhorský karpatský spolok a po prvej svetovej vojne Klub československých turistov, James i Klub slovenských turistov a lyžiarov) na rôznych známejších vrcholkoch vodotesné klubové plechovnice, do ktorých ukladali horolezci svoje navštívenky a záznamy. Najmä za Rakúsko-Uhorska, keď sa výstupy na tatranské štíty uskutočňovali skoro bez výnimky iba s horským vodcom, bolo možné konfrontáciou vodcovských služobných knižočiek s vrcholovými „kronikami“ získať skoro stopercentne spoľahlivé štatistické dáta o množstve výstupov na končiare Tatier. Prehľady o návštevnosti štítov zverejňoval vtedy Teodor Posewitz každý rok v zborníkoch Uhorského karpatského spolku. Bola to v tom čase vcelku jednoduchá práca. Nijaké procesie na tatranských štítoch; na jednotlivé vrchy spravidla len jedna jediná výstupová cesta. Ak by ste však mali pochybnosti, môžem vám požičať tie staré údaje a s ceruzkou v ruke si sami overte,
tatranských vrcholov, a to Lomnického štítu, Ľadového štítu a Kriváňa 49, 28, respektíve 11 „odvážlivcov“.
Niektoré končiare strácali len teraz panenský charakter, na iné si horolezci nachádzali nové výstupové cesty. Po zorganizovaní horskej záchrannej služby pri turistických spolkoch, začal sa podčiarkovať význam vrcholových záznamov aj ako vodidlo pri pátraní po nezvestných horolezcoch.
Chronologické usporiadanie starších vizitiek pomohlo v niekoľkých prípadoch aj pri rozuzlení otázky, ktorý výstup mal charakter prvovýstupu, ak ho jeho autor sám nespopularizoval a v tlači sa neskôr objavili nesprávne údaje a nejasnosti.
Typickým príkladom je Gerlachovský štít.
V literatúre bol dlhý čas rozšírený údaj. že prvý naň vystúpil novolesniansky učiteľ Ján Still so štyrmi poľovníkmi roku 1834. Kto si to vymyslel a ako k tomu dospel, to neviem povedať. Ale za najhodnovernejšie pokladám, prirodzene, svedectvo samého Jána Stilla, ktorý jednoznačne tvrdil, že prvý zo svojich výstupov na najvyšší štít Tatier vykonal roku 1872. A navyše nikdy nepovedal, že jeho prvá túra bola vôbec prvá na tento štít, ba práve naopak, veľmi dobre vedel o skoršom výstupe Martina Spitzkopfa Urbana.
Hoci sa originály najstarších záznamov o výstupoch nezachovali, informujú nás o nich našťastie roztratené staršie literárne zmienky. V ich svetle prví boli na Gerlachovskom štíte 11. augusta 1855 poľskí botanici Zygmunt Bošniacki a Wojciech Grzegorzek, pravdepodobne so zakopanskými horskými vodcami, po nich roku 1868 dôstojníci viedenského vojenského zemepisného ústavu pri mapovacích prácach, krátko po nich neznámy nemecký turista so sprievodcom Martinom Spitzkopfom Urbanom a napokon až v auguste 1872 František Holst sprevádzaný Stillom. Ján Still sa v nasledujúcich rokoch stal vyhľadávaným sprievodcom na Gerlachovský štít. Roku 1874 bol na ňom aj s chýrnym kaukazským a himalájskym horolezcom Déchym.
V medzivojnových rokoch pokračoval v uverejňovaní stručných štatistických prehľadov o pohybe turistov a horolezcov na tatranských štítoch Klub československých turistov. Väčšinu týchto príspevkov nájdete na stránkach populárneho vlastivedného mesačníka Krásy Slovenska.
Cez vojnu akosi umĺklo toto nezvyčajné spravodajstvo. Škoda — povedal som si roku 1959, keď som si uvedomil, že som často čerpal z dávnejších údajov a že by sa na porovnanie zišli novšie štatistické dáta. odzrkadľujúce záujem o tatranské štíty v podmienkach nového socialistického československého štátu.
Horská služba zorganizovala pravidelné vyberanie obsahu vrcholových schránok. Na väčšine sledovaných štítov boli zo začiatku ešte staré valcovité plechovnice s klubovými emblémami predvojnových turistických spolkov. Ba miestami boli individuálne schránky, zhotovené z najrôznejších vhodných materiálov i rôzneho tvaru, na vekách či bokoch označené menami svojich výrobcov a darcov. Svojrázne krabice si pred polstoročím zhotovoval najmä tešínsky klampiar Rudolf Tannert, ktorý ich „roztrúsil“ vari na desiatich tatranských končiaroch.
Horská služba postupne vymenila všetky staršie plechovnice za kvalitné nové valce, ktoré umiestila na 85 vrcholoch. Voľné lístky sa ľahko poškodili, ale aj často strácali a mnohí horolezci neboli na zápis ani technicky vystrojení — nemali ceruzu a papier. Preto sú terajšie plechovky vybavené viazanými zápisníkmi a ceruzami a na prvých stránkach zápisníkov sú horolezecky dôležité dáta o končiari a rôzne praktické pokyny pre horolezcov. Systém zápisníkov zaručuje zároveň aj chronológiu, a tak sú dnešné vrcholové knižky skutočnými kronikami návštevnosti, ale aj iných významných údajov o tatranských štítoch.
Pustil som sa s chuťou a záujmom do vyhodnocovania obsahu vyprázdnených vrcholových schránok.
