RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, MÁRIACHLAPČEKOVO LETO
Mladé letá, Bratislava, 1981
ilustrácie Viera Kraicová
doslov Mária Jančová
3. vydanie, 36.000 výtlačkov
beletria, knihy pre deti,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, venovanie na predsádke
1,40 €
*BIB09*
Úsmevné príbehy malého Janka, ktoré napísala Mária Rázusová Martaková. V knižke sa vám chlapček najprv predstaví, potom vám porozpráva o najlepšom kamarátovi, o dobrej kúpe, o prvom výlete a mnohom ďalšom.
Zvonica
Ach, čo sa to len postáva každý deň! Janko, chudák, ani sám nevie, ako sa mu vše podarí voľačo vyparatiť. Tu mlieko rozleje, tam hrnček rozbije, stratí lyžičku, roztrhne vigan, poreže sa... Ba kto by to i porátal všetko! Býva z toho zle-nedobre — a dakedy je veru ani sám nie na vine.
Napríklad včera. Sedí si on, sedí pekne na násype, na lone miska, v miske sladká kaša. V ruke drží drevenú lyžičku, ktorú preňho ujček Predných schválne vystrúhali, s rúčkou na rybací chvostík. Naberá voňavú kašu a pokojne sa hostí. Vidno, že mu chutí: tvár okolo úst má celú sladko poznačenú. Aj sa vše oblizne — aj nič to nepomáha.
Na druhom boku pri studni sedia otec a čítajú Slovenský týždenník. Vtom z maštale capko Mišo vystrčí rohatú hlavu. Bohvie, ako sa mohol odviazať. Ako zočí Janka s miskou — zamieri rovným krokom k nemu. Nesie Janko plnú lyžicu do úst — capko liz mu všetku kašu z nej! Zachutí sladká kaša capkovi — vopchá do misky celú hlavu.
— Ideš, Mišo!... Ideš ho het!... No pusť!... — okrikuje Janko capka a lyžicou ho bije po rohatej kotrbe.
Ale capko nič. Nedbá na bitku a nedbá na krik. Kaša mu náramne chutí. Nepohne sa dovtedy, kým nevylíže všetko do samého dna.
— Ty roháč škaredý! Hanbi sa, nič si mi nenechal!... — vyčíta Janko capovi a otŕča mu prázdnu misku. Ale ten namaškrtený oblíže ešte i chlapčekove líca. Potom skloní hlavu až po zem, vyhodí ju hore a ide snoriť ďalej.
Otec sú zabratý do čítania. Nevidia a nepočujú nič okolo. Zato capkovi udrie do očí biely papier. Ľahkým krokom podíde bližšie a — chmat otcovi noviny!
— Potvora jedna! — vyskočia otec z kameňa a bežia za capkom ratovať si noviny. Ale cap odbehne ako vietor a kdesi na druhom konci záhrady žvachle už rožky. Pochutilo mu to nie menej ako sladká kaša.
Janko sa celý vyjavený na to díva, potom vykríkne:
— Mamenko, mamenko! A Mišo zožral otcovi noviny!...
Na ten div vybehli mamenka von. Vidia už len otca, ako bijú Miša akousi chabinou. Janko vstane a s miskou ide na žalobu:
— Aha, a mne tiež pojedol všetku kašu...
— Vidíš, mal si si mu nedať!... — povedia mamenka.
— Veď som ja nie, — bráni sa chlapček, — ale on vždy na mňa tak mrzko pozrel. Musel som mu ešte i misku držať.
Miša chytili, uviazali — aj troška vyplatili. Ale čože: kaša bola už zjedená a noviny tiež.
A po tejto smutno-vesele j príhode pobral sa Janko za svojím veľkým kamarátom. Keby ste ho len videli, ako on chodí už cez lavičku! Vždy pred ňou najprv opatrne zastane. Vykročí, a hybaj ho pozorne po prostrednej doske! To ho mamenka tak naučili. Oj, on si už dáva pozor, odkedy sa tak okúpal v mlynskom náhone!
Ako ide, vietor mu donáša zvuky ťahavej piesne. Do toho hrubo vše zatiahne basa. U Janovičov pri hornom moste je svadba.
— Muzika! — vykríkne Janko radostne.
Chlapča sa šlo zdivieť za hocakou muzikou. Teraz zabudlo na Ička, zabudlo na capka a šlo za jej hlasom.
Prosto majera, z ktorého vychádzajú Jurove jahnence, je pálenica. Popri pálenici a okolo panskej záhrady sa odbočuje na hradskú. Ale to je len úzka a krátka ulička. Jediný dom v nej je šalanda.
