ŠTIAVNICKÝ, JÁNPOVESTI ZO SPIŠSKÉHO HRADU
Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1991
ilustroval Jozef Haščák
obálka Jozef Haščák, Ľubica Štuková
1. vydanie
ISBN 80-85174-64-2
história, knihy pre deti,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 490 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, na predsádke venovanie
2,40 € PREDANÉ
*BIB09*
Odťaté ruky
Nad riekou sa zdvihla hmla. Pripomínala riedky dym, ktorý sa neponáhľa k oblohe, ale radšej sa stelie bližšie pri zemi, pozakrýva najprv hladinu a potom sa pustí ďalej k brehom. Koniec augusta v týchto krajoch severného Spiša už nie je najteplejší. Vidno to na tráve, ktorá zľahla k zemi, i na lístí vrbiny, ktoré stratilo sviežu zeleň a začalo mať hnedasté odtiene. Aj keď nefúka vietor, občas spadne niektorý list, kolísavo sa spúšťa k zemi, až sa jej dotkne, aby tam dočkal snehovú belobu.
Muž pri vyhasnutej pahrebe sa viac stúlil pod chatrný plášť, v spánku si prešiel dlaňou po tvári, krátko vzdychol, ale nový príval hmly ho prinútil otvoriť oči. Najprv sa pozrel na kôpku popola. Ani sa len z nej nedymilo. Natiahol ruku, chytil palicu s obhoreným koncom a rozhrabal popol, aby na žeravé uhlíky, ktoré sa pod ním ukázali, mohol položiť večer nespálenú haluzinu. Keď už pomedzi drevo vyskočili prvé nesmelé plamienky, chlap sa posadil a obzeral po lúke, ktorá pripomínala úzky, dlhý klin vrazený medzi les hrubých jedlí a borovíc.
V tej chvíli sa mu čosi znepáčilo. Strmo vstal, pohýbal rukami, aby zahnal zimu i strnulosť po dlhom spánku a očami prebodával hmlu. Vzápätí pobehol na jednu i druhú stranu, hľadanú vec však nenašiel. Už plný zlosti vytrhol spoza opaska dlhý nabrúsený nôž a rozbehol sa proti prúdu rieky.
— Ja ťa zabijem! Dokaličím, že ťa nespozná ani vlastná mater! — polohlasne vykrikoval medzi hlbokými vdychmi.
Pri bystrine, ktorá sa vlievala do rieky, spomalil a uprel zrak na bahnitý breh. Poľahky našiel stopy konských kopýt. Včera tadiaľ prešli, kým si čistinu nevybrali za miesto svojho nocľahu. Povyše objavil nové stopy. Čerstvé, ale plytšie. Zlodej tadiaľ previedol len kone, ale ani na jednom z nich nesedel. Iste počkal, kým mu chrbát zakryl les. Tam už mohol vyskočiť do sedla a pustiť sa ďalej cvalom.
— Bodaj ťa porazilo! — zaklial chlap na plné hrdlo a obrátil sa na spiatočnú cestu.
Obišiel pahrebu a zastal na okraji lesa, kde pod chatrnou a narýchlo urobenou strieškou spal rytier Rikolf. Z otvorených úst vychádzalo klokotavé chrápanie a strapatá brada a vlasy tvorili okolo tváre nevzhľadný veniec.
— Vstávajte! — zavolal chlap. — Rýchlo!
Rikolf najprv siahol za mečom a až potom otvoril oči.
— Čo reveš ako tur? Veď ešte ani slnko nevyšlo.
— Stalo sa nešťastie. Gregor zutekal.
— Čert ho ber! — prevrátil sa Rikolf na trávu, ktorá mu slúžila namiesto podhlavníka.
— Ale aj s koňmi!
— Čo?! Netáraj!
— Ukradol nám kone a v noci zmizol.
— Ber sa za ním! — skríkol Rikolf, zapichol meč do zeme a povedľa neho sa postavil na nohy. — Čo tu stojíš? Už dávno si ho mal dobehnúť a zabiť ako prašivého psa.
— To by som musel mať krídla. Kdeže ten už je. . . aspoň na poldeň cesty.
— Ako to, že si nič nepočul?
— Spal som.
— Spal! Čo budeme robiť, Šimon? Som predsa rytier! To
