ANTOŠÍK, JOZEFŽIVÉ DUŠE
C.F. Wigand, Bratislava, 1941
3. vydanie
beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
6,50 € in **S3Z**
Slovo úvodom. - Dej románu „Živé duše” je viac ako výplod obrazotvornosti. Predstavuje obraz z istého úseku času, obraz, vykreslený za pomoci vlastného poznania a skúseností.
„Živé duše” hoci sú aj dejove ucelené, nemôžu byť ukončenou spisovateľskou prácou, lebo táto sleduje širší, dôkladnejší popis predošlých pomerov, v ktorých sa dej odohráva. Preto majú predstavovať „Živé duše” len prvú stať rozvetveného deja, ktorý vyplní obsah troch kníh.
Išlo by o trilógiu. Už „Živé duše” boly napísané za veľmi ťažkých časových podmienok (písal som ich na vojenskej prezenčnej službe) a teraz môžem sľúbiť len toľko, že sa vynasnažím napísať ďalšiu časť rozvrhnutého deja v čase pokiaľ možno najkratšom, ale nemôžem stanoviť pre ďalšiu knihu presný termín.
Uznávam za potrebné upozorniť láskavého čitateľa, že popisujem pomery tak, ako ich zaznačila doba a bolo by nespravodlivé obviňovať zo zaujatosti alebo jednostrannosti moje pero, ak by sa azda voľakto cítil dotknutý na citoch či svojom presvedčení.
Ing. Jozef Antošík.
V Bratislave dňa 15. novembra 1940.
Katka vyšívala zelenou bavlnkou a traja chlapi rozsadení za stolom sa rozprávali o politike a kedy-vtedy medzi rečou popíjali zo zelenkastých kalištekov s tmavými podstavcami. Nemala v láske politiku. Hovorievala, že sú jej oveľa prednejšie deti a manžel a hospodárstvo, ako bezpredmetná starosť o verejné záležitosti; na to sú muži dobrí — celkom bola presvedčená. Prsty ohebne narábaly s ihlou, maly už žiadúci návyk na tento ušľachtilý druh ženskej práce a preto pohyby nezaujaly pre seba ani trocha jej dušu. Myslela pritom na syna Viktora. Chudák, na druhý týždeň skladá matúru. Vydýchla z plných pľúc a roztvorené gaštanové oči sa pobožne rozbleskly, keď sa stretly na obzore bledobelasej farby s vysokou horou svetlošedivých oblakov. Šedivá kopa nesýtych vodných pár sa dotýkala v diaľke povrchu zeme. Katka ukradomky odbehla nazpät do uplynulých rokov svojho detstva. Dobre sa pamätala, keď ako dievčatko v letných prázdninách pásavala s ostatnými deťmi husi za dedinou; často sa dívala túžobne s kopčeka na najnižší bod na obzore — do miesta, kde sa modré nebo bozkávalo v ozajstnom dotyku so zemou. V takých chvíľach si vždy želala doletieť k tomu šťastnému miestu a stisnúť v ruke okraj neba, ten tajomný svet, o ktorom toľko počúvala cez zimné večery z úst vlastnej matky. Belasé nebo so svojím príťažlivým kúzlom predstavovalo za detstva hlavnú čiaru jej zromantizovaného myšlienkového pochodu. V tých rokoch neraz roztúžená veľkými a fantastickými plánmi spriadala jej detská obrazotvornosť farebné predstavy o podobe tamtoho sveta nad zemou a modrou čiarou oblohy. Detské vnútro sa jej pritom zvyčajne drobilo v nevinnej rozkoši, z ktorej zostaly podnes v jemných záhyboch duše ešte celkom živé zbytky. Tie utajené omrvinky po kútikoch jej vnútra sa nanovo vzkriesily radostným vznietením zakaždým, keď sa v Katke preberal k životu romantický vzlet, ktorý s takou istou posvätnou túžbou, ako pred rokmi letel s elánom i teraz na miesta, kde oklamané oko vidí visieť oblohu celkom pri samučičkej zemi.
„A vôbec mali by ste vstúpiť, pán statkár, do agrárnej strany,” Katkin sluch zachytil Drgáčove slová, počúvala, lebo ustala duchom v tom ďalekom blúdení.
„To je to pravé,” radostne sa mrvil na stoličke Podkopec.
Rezák len prižmúril viečka a ľavý kútik úst sa na krátky mih roztiahol v akomsi výsmešnom úsmeve. Neodpovedal.
„Veruže by ste mali prísť medzi nás. Takých ľudí nám naozaj načim,” vážne vravel tajomník.
„Nuž, ako vidím, bude najlepšie pohovoriť si o tej politike.” Rezák prižmúril viečka a odmlčal sa. „Politika je v dnešných pomeroch pre istú skupinu ľudí najspôsobilejším prostriedkom, ktorý privádza v rekordnom čase k pohádkovej kariére, kým zase pre druhú skupinu ľudí je tvrdou a ťažkou päsťou bezútešného osudu. Päsťou, ktorá bezcitne sráža na zem dosť často i najchrabrejšie a najstatočnejšie postavy v štáte. Došli sme v politickom vývoji až tak ďaleko, že je u nás každý jednotlivec s odlišnou politikou a názorovou koncepciou, ako je línia vládnych smerov, považovaný za určitého záškodníka, ktorý býva vytrvale prenasledovaný až do znemožnenia.”
