ZÁPISKY LEKÁRA
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Pôvodná próza
obálka Vincent Hložník
preklad Ľuba Neumanová
2. doplnené vydanie, 6.000 výtlačkov
beletria,literatúra slovenská,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch poškodený
1,90 €
*rekry*bels*
MUDr. Ivan Hálek, syn českého básnika Vítězslava Hálka, pôsobil na Slovensku celých tridsaťosem rokov, vykonávajúc lekársku prax na Kysuciach, ktoré boli za kapitalizmu jedným z najzaostalejších krajov Slovenska. Hálek, lekár a hlboko sociálne cítiaci ľudomil, stretal sa tu s najrozličnejšími prejavmi ľudskej biedy, ktorá zanechávala citeľné stopy na zmýšľaní ľudí, na ich spôsobe života i na ich zdravotnom stave. Rozličné príhody a pozorovania spracoval beletristickou formou vo svojich zápiskoch. S veľmi dobrou znalosťou prostredia, charakterov a obyčají ľudí i so znalosťou toho, čo tieto charaktery a obyčaje utváralo a do danej podoby formovalo, podáva tu autor celý rad drobných obrázkov príhod a epizódok. Jeho postavy sú živé a presvedčivé, bez príkras a idealizovania, skutoční ľudia so všetkými svojimi chybami, ktoré má na svedomí nespravodlivé spoločenské zriadenie, nútiace ich žiť v ustavičnom drsnom boji s biedou a na nízkej vzdelanostnej úrovni, ale majú i dobré vlastnosti neskazeného ľudského srdca. V tomto druhom vydaní sú zápisky doplnené o prácu „Kysuce", prednášku zaoberajúcu sa sociológiou hornatých krajov Slovenska. V nej podáva Hálek svoje vyznanie a osvetľuje svoju cestu od Tolstého k Marxovi.
A zase nie príroda, ale hospodársko-spoločenský poriadok a politický systém nechávali tento ľud živoriť a skoro hniť a plesnivieť v brlohoch, v dyme, v handrách, v blate udupanej podlahy a len-len že nie v hnoji zvierat, chovaných spolu s obyvateľmi v tých istých miestnostiach. Tieto ľudské zriadenia nevšímavo prihliadali na to, že útle deti boli po celé zimy otravované skazeným vzduchom a jednostrannou potravou studených zemiakov a div nie zámerne vydávali deti i dospelých napospas otravným a degeneračným vplyvom alkoholu.
A práve tak to nebola len nehostinná príroda, ale opäť a vo väčšej miere ľudské zriadenie, výrobný spôsob, vtedy už kapitalistický, ktorý vyháňal tento chudobný a zaostalý ľud za oceán do neistého života s jeho hospodárskymi krízami, ak mal uniknúť dlhom úžerníka a pomalému zomieraniu hladom, alebo od detských rokov sa potĺkať s pascami na myši po cudzom svete: alebo sa za trošku zrna alebo krmiva tiesniť v cudzine po čeľadincoch veľkostatkárskych majerov a strácať tam poslednú trochu fyzickej i mravnej ľudskej vlastnosti a vracať sa domov s trachómom a pohlavnými chorobami.
Ale na tom všetkom ľudské zriadenie predsa len malo podiel, aspoň čiastočne, s nepriaznivými prírodnými vlastnosťami skalnatého kraja.
Že však krajne chudobný hornotrenčiansky ľud zostával ponorený v hlbokej duševnej tme, že sa nesmel stať účastníkom ničoho z toho, k čomu po storočia dospela ľudská myšlienka, že mu zostávalo iba napájať sa poverami, najklamnejším prameňom ľudského ducha, ujarmeného dávno prežitými názormi na svet a život, to už vonkoncom nebolo dielom nehostinnej prírody, ale zostalo vyhradené len a len ľudskému zriadeniu a na prvom mieste politickému systému.
Vládnúci politický systém odopieral tomuto pologramotnému ľudu školy. A ak mu nejaké dal, teda také, ktorých vlastnou úlohou nebolo vyvádzať ho z tmy, ale udržovať ho v nej, ktorých elementárnou snahou nebolo učiť myslieť, rozvíjať a brúsiť v nej jazyk, nástroj pre vyjadrovanie myšlienok, ale snažiť sa o to, aby tento jazyk čo najskôr v nej ochrnul a celkom onemel. Na tieto svoje úlohy si vládnuci politický systém urobil poplatnými a služobnými i katedry, kazateľnice, spovedelnice, krčmy a volebné urny.
Pravda, takto si počínal vtedy politický systém vo všetkých krajoch Slovenska. Avšak najjasnejšie a najťažšie doľahol jeho vplyv práve na ľud hospodársky najslabší, a preto najmenej odolný a najbezbrannejší, ako bol ľud horného Trenčianska.
Zdalo sa mi, akoby tento zaostalý hornotrenčiansky ľud bol príslušníkom nejakej rezervácie, v ktorej sa nachádzal a bol udržovaný na nízkej hospodárskej a kultúrnej úrovni, akýsi Yellowstonský park pre ľudí, ktorí nejakým omylom zablúdili do nášho XX. storočia. Boli to veľké deti v dobrom i zlom, v celej svojej hriešnej nevinnosti alebo nevinnej hriešnosti.
Keď lekár z USA, ktorý sa zaujímal o spôsob života a bývania európskych prisťahovalcov v ich starej domovine, zazrel ich ľudské príbytky v jednej hornotrenčianskej doline, vyhlásil, že americkí Indiáni bývajú kultúrnejšie. A slovenský lekár z Liptova, ktorý bol u mňa hosťom a navštevoval so mnou mojich pacientov, ma uisťoval, že medzi hospodárskou a kultúrnou úrovňou Liptova a horného Trenčianska je rozdiel aspoň jedného storočia . . .
V týchto svojich zápiskoch, v ktorých som zaostril svoj pohľad výlučne na drobný ľud malých roľníkov, povozníkov, poľnohospodárskych robotníkov, výžinkárov, drevorubačov, pltníkov, pastierov a drotárov, na ľud, ktorý hromadne opúšťal svoj domov a zase sa vracal, nechávam ho kaleidoskopicky defilovať pred čitateľovými očami. Snažil som sa v nich zachytiť oboje: i tú šeď i zase tie svetlejšie záblesky v tmách onej oblasti a onoho časového úseku, ako som ho práve vymedzil.
