KRÁĽ, FRAŇOCESTA ZARÚBANÁ
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1953
edícia SPKK (85)
prebal J. Krejča
4. vydanie, 30.000 výtlačkov
beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, na frontispice malý podpis predchádzajúceho majiteľa
0,80 €
*mipet2* in **S2P**
Obdobie hospodárskej krízy, triedny boj, kontrast proletárskeho a meštianskeho života. Román sa delí na tri diely: časť prvá – Skúpy život, časť druhá – Rozbúrené srdcia, časť tretia – Nalomené jarmo.
Mora smútku zaľahla na dedinu a sovrela krídlami reči ľudu. Hovorilo sa iba o tvŕdzi a biede. Roznášaly sa chýry o samovraždách a o pochodoch hladu. V Ochtinej sa obesil sedemdesiatročný starec, v Košiciach sa zastrelil jedenásťročný chlapec, kdesi sa hodila dievka do Dunaja ...
Svadobné pochody nahradzovaly pohrebné sprievody.
V Radzímke ako aj inde.
Chuť k životu opúšťala mladých a starí vítali v smrti jediné východisko. Východisko z biedy a hladu. Útek od tých rôznych odvarov zelín a sena, ktorými si začínali naplňovať žalúdky.
Lebo v pol dedine vynášali už zo zápravok posledné filpásky zemiakov. Pol dediny stálo na pokraji zúfalstva. Pol dediny malo nájsť v smrti vykúpenie.
— Musí sa niečo stať!
— Musí!
Ľudia odriekali vieru v príchod čohosi neodvratného, ale mnohí z nich nevedeli, čo to má byť. Boli i takí, čo v zúfalstve začínali veriť v akýsi zázrak, ktorý spadne z čista jasna hoci s neba zachrániť hynúcich, ale väčšina bedače zostala nezmätená vo svojom presvedčení, že to jediné možné „čosi“, čo ich môže zachrániť od hrôzy smrti hladom, musia si pripraviť a vydobyť sami.
— Musí sa niečo stať! ...
— Musí! ...
A medzitým sa robilo toto:
Važťanov šesťročný synček Maroš, keď sa raz ráno vyplakal už od hladu až do zachrípnutia a zazrel oblokom hore dedinou ísť žandárov, vybehol v zaplátanej košieľke a bosý do snehu na ulicu pred nich, složil ručičky a prosil:
— Zastlelte ma tou flintou ... zastlelte . . . lebo už nevydlžím od hladu!
Žandári zmeraveli, zhrozili sa, jeden vytiahol z kapsy kus chleba, druhý z vrecka korunu, vtisli to chlapčekovi do dlaní, pohladili ho, usmiali sa naňho — a vykročili ďalej svojou cestou za predpísanou im povinnosťou.
A neminul ani týždeň od tej udalosti a po senzáciách lačným čitateľom mohly noviny doniesť z tej obce novú, srdcom otriasajúcu zprávu o výkriku zúfalého dievčatka, ktoré vybehlo z Vidovej chalupy s nožom v ruke a volalo:
— Dajte mi jesť, lebo sa týmto nožom zarežem!
Ale nebolo treba ani žandárskych pušiek a kuchynských nožov.
Na deti prišla iná pohroma.
Zelinové odvarky nemaľovaly totiž len tváričky do žlta, ale súčasne pripravovaly i cestu do detských žalúdkov vrahovi, čo sa nazýva týfovým bacilom.
V Radzímke vypukol brušný týfus.
Bolo to koncom januára, keď sa votrel do jednej chalupy na vyšnom konci dediny a sotva sa stretol týždeň s týždňom, už hýril v celej dedine. Chodníky mu upravovala i rieka, tečúca prostred dediny, z ktorej sa zásobovali občania pitnou vodou.
— Hanička nám ochorela!
— Aj náš Maroško ...
— A u nás troje ...
Radzímka sa menila na beznádejnú nemocnicu. Nebolo skoro domu, kde by sa nebol niekto na posteli v horúčke svíjal. Boly to najmä deti a mladšia mládež, čo ľahko podľahly zákernej chorobe. Veď týfus našiel tu výbornú pôdu pre svoju siatbu.
Ľudí sa zmocňovala hrôza. Poplach a panika. Matky sa chytaly v zúfalstve za hlavy a otcovia behali do mesta k lekárom. Prišiel okresný, dal polepiť po domoch červené
