NIŽNÁNSKY, JOŽOSPIŠSKÉ TAJOMSTVO
Tatran, Bratislava, 1968
edícia Meteor (7)
obálka Karol Rosmány
ilustrácie Vladimír Machaj
3. vydanie (v Tatrane 1.), 62.500 výtlačkov
beletria, román, história,
352 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
1,80 €
*BIB08* in **S6P**
Matej Bel, jeden z najznámejších slovenských geografov svetového mena, na potulkách Uhorskom v súvislosti so Starou Ľubovňou zaznamenal nezvyčajné udalosti, ktoré v roku 1718 vzrušili celý Spiš. Slovenský spisovateľ historických románov Jozef Nižnánsky ich majstrovsky spracoval v diele Spišské tajomstvo (1934).
O čo vlastne išlo? Miestny kupec Michal Gašparek, človek s nedobrou povesťou, nečakane zahynul. Aj po smrti však trápil svoje okolie. Zjavoval sa v meste, napádal pocestných, vyhrážal sa svojej žene a podpaľoval domy. Často sa aj s kompánmi objavoval v maske vlkolaka (ľudská bytosť v podobe vlka) a požičiaval si od mešťanov a dokonca aj od starostu spišských miest Feliciána Kožanoviča veľké sumy peňazí. Veriteľom však ľubovnianske vlkolaky vracali namiesto pravých falošné mince. Sídlili v neďalekej mramorovej bani, v ktorej si zriadili veľkú peňazokazeckú dielňu. Udalosti v Starej Ľubovni zašli až tak ďaleko, že mesto listom požiadalo krakovského arcibiskupa Michala Sembecka, aby dovolil vykopať a spáliť Gašparekovu mŕtvolu. Telo Michala Gašpareka nakoniec skutočne vybrali z hrobu, sťali mu hlavu a všetko spálili na hranici. Očití svedkovia tvrdili, že z hlavy, ktorú odsekli rýľom, sa krv liala potokom...
ZÚFALÉ MESTO
Richtár sa cez deň márne pokúšal zorganizovať chlapov, aby sa ozbrojili a strážili mesto, lapali a kántrili vlkolakov. Na vlkolakov by sa azda ešte boli odvážili, ale s duchom si nechceli začínať. Kto by sa s duchom ťahal za prsty?
Nasledujúcej noci nebolo v Ľubovni človeka, ktorý by bol oko zažmúril.
Obyvatelia tŕpli, aká pohroma postihne mesto za to, že Leonóra Gašparková zostala na hrade.
Dvere všade pozamykali a zatarasili.
— Blázni, somári, — počuli zvonku pohŕdavý hlas a v oblokoch sa mihali vlčie hlavy. — Keď sme vám peniaze brali, vošli sme k vám ako domov, a teraz, keď vám ich nesieme späť, aby sme sa k vám dobíjali!
Do niekoľkých domov sa veľmi húževnate dobíjali. Najmä k richtárovi a Jakubovi Mackovi. Kde im neotvorili ani na hrozby, ani na prosby, vytĺkli obloky, a cez ne vsypali peniaze.
— To ich mohli roztrúsiť radšej na ulici! — Richtár pozbieral peniaze ako smeti, a dozaista len preto, aby ich mohol odovzdať vrchnostiam, hodil ich v pitvore do črvotočou rozožratej truhly, napchatej haraburdím.
Tej noci mal ešte jednu návštevu. Husia koža mu naskočí, keď si na ňu spomenie. Keď po polnoci horko-ťažko zdriemol, zobudil sa na podozrivý šramot. Dlho sa ani nepohol, ale keď šramot neprestal, vstal a pristúpil k oknu.
Pozrel na námestie, z ktorého mesiac práve rozohnal tmu a lial naň žltavé svetlo. Nevidel živej duše. Ale keď sa už chcel vrátiť do postele, pred oblokom sa zrazu zjavila postava, zahalená do bielej umrlčej plachty.
— Otvor! — počul richtár hrobový hlas a zdalo sa mu, že ho podmaňuje neodolatelná sila.
Výzva zaznela ešte strašlivejšie a ráznejšie. Vtedy už oblok otváral ako námesačník.
Celkom zreteľne rozpoznal Gašparkovu bledú tvár, vpadnuté oči, ktoré naň žiarili ako iskry v hlbokých jamkách.
— Čo chceš? — zmohol sa horko-ťažko na otázku. — Hlas sa mu chvel a zadŕhal v hrdle.
— Chcem Leonóra Gašparkovú! Ak ju nedostanem, vyvŕšim sa ponajprv na tebe.
Sotva sa richtár spamätal, Gašparek zmizol, akoby sa bol prepadol.
Posediačky vyčkal ráno. Zdravý rozum, rátajúci s hmatateľnou skutočnosťou, zápasil v ňom so strašidlami povery.
Keď sa začalo rozvidnievať a tma sa odlupovala od oblokov ako beľmo z očí, trochu sa mu uľahčilo. Vyjasnilo sa mu v hlave a vyčítal si, že sa dal ohúriť a stratil rozvahu i odvahu.
Vtom nevyspaté oči uprel na oblok. Uškerila sa naň vlčia hlava. Z rozďavenej tlamy sa dral čudný, spotvorený hlas:
— Hore hlavu, pán richtár! A vrátené peniaze nehoďte na smetisko! A to rozhodne povedzte každému, aby vás naostatok nepreklínali! Nech si vrátené peniaze dobre uschovajú!
Martin Sarnecký vyskočil hotový pustiť sa hoci aj za pasy s vlčou hlavou. Ale kým sa vytrepal na ulicu, vlkolak už odprášil, začul už len ďaleký dupot jeho krokov. Rozbehol sa za ním. Keď si uvedomil, že čochvíľa dobehne k Popradu, kde nepreniknuteľné húšťavy núkajú úkryt, zastal a vzdal sa prenasledovania.
Ktorý vlkolak ho prišiel posmeľovať a zároveň si robiť ž neho posmech, aby si vážil falošné peniaze? Čo a koho mu pripomína ten spotvorený hlas? Pripamätal si vlkolakove slová, opakoval si ich, ako ich počul, a chytil sa za hlavu, sťa pri ohromnom objave.
Juraj Mrkva! Div neskríkol od radosti. V Ľubovni len on má takú tvrdú výslovnosť.
V tej chvíli ktoviečo by bol dal za to, keby sa bol potkol o Janka Hvizdáka, aby ho mohol víťazoslávne okríknut':
„Neuhádol som? Nepovedal som, čo za vtáka je tvoj priateľ? Na vlastné oči som ho videl s vlčou kotrbou!“
Ale mu zavŕtalo v hlave, čo znamená jeho raňajšia návšteva? Čo ho pohlo vystaviť sa nebezpečenstvu, že ho spozná, ako ho napokon aj spoznal?!
Istotne sa mu chcel len vysmiať. Vzkypela v ňom krv, Ale i keď sa naň hrozne srdil, bol mu aj trochu povďačný. Od jeho zjavenia sa v okne a od Jeho posmešných slov vidí všetko jasne. Juraj Mrkva je zlosyn. Od samého začiatku zdanli-
