Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 9. apríla 2017

BRINK, ANDRÉ - BIELE OBDOBIE SUCHA

BRINK, ANDRÉ

BIELE OBDOBIE SUCHA
(A Dry White Season)

Slovenský spisovateľ, Bratislava,
edícia Tvorba národov
preklad Magda Žáryová
prebal Mária Pollaczyková
ilustrácie Dušan Polakovič
1. vydanie, 9.000 výtlačkov

beletria, román
318 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

NEDOSTUPNÉ

*mipet2* (in *057*)




Starý pán s nami chvíľu posedel, zapájal sa do rozhovoru, ale neudával jeho smer ako predtým, akoby to už nebolo treba. Potom si na hlavu narazil čiernu baretku a bez všetkého vyšiel von. Oveľa neskôr — zrejme obišiel dom, lebo sme ho nevideli — ozval sa z prednej izby klavír. Trochu falošne, lebo ho asi roky nik nevyladil, ale melódia znela plynulo, pôsobivo, nenútene. Asi Bach. Jedno z tých diel, ktoré sa odvíjajú ďalej a ďalej ako starcova reč, s komplikovanými variáciami, ale s jasným a presným výsledným dojmom. Ona a ja sme zostali pri kuchynskom stole.

„Stanley mi povedal, že ste sa rozhodli pokračovať na Gordonovom prípade.“

„Musím.“

„Som rada. Myslela som si, že to nenecháte.“

„Pomôžete mi?“

Usmiala sa. „Veď som vám to už sľúbila.“ Chvíľku ma skúmala, akoby sa chcela presvedčiť, či to myslím vážne. „Už som začala nadväzovať kontakty. Vlastne som dúfala, že niečo pre vás budem mať, keď prídete. Ale mlčia, akoby mali pečať na ústach. Treba postupovať veľmi obozretne.“ Odhodila vlasy dozadu. „No myslím, že som na stope. Preto som sa oneskorila. Ocko si myslel, že som šla do redakcie, ale bola som v Sowete.“ „Veď je to nebezpečné, Melanie!“

„Ach, ja sa tam vyznám. Iste už poznajú moje malé mini.“ Krátko, chmúrne sa usmiala: „Hoci musím sa priznať, že dnes som zažila nepríjemnú chvíľku.“

Na jej ľahký tón sa mi zovrelo srdce. „Čo sa stalo?“

„No, na spiatočnej ceste, na tom voľnom priestranstve medzi Jabulani a Jabavu, som dostala defekt.“

„A potom?“

„Vymenila som koleso, čo iné? Ale bol tam húf chalanov, hrali futbal. A zrazu keď som zdvihla hlavu, vidím, že ma obkľúčili. Niektorí sa smiali, ale iní dvíhali zaťaté päste, vykrikovali heslá o slobode a vyhrážali sa. Už som sa začala báť, že ma idú zmlátiť ako žito.“

Civel som na ňu neschopný slova.

Bezstarostne sa usmiala. „Nebojte sa. Jednoducho som ako oni zdvihla zaťatú päsť a zvolala Amandla! A vtom ako keď Izraeliti prechádzali cez Červené more, chlapci sa rozostúpili, uvoľnili mi cestu a ja som prešla suchou nohou.“

„Mohlo to dopadnúť aj inak!“

„Čo iné som mohla urobiť? Sedela som za volantom a uvažovala som: Aké šťastie, že som žena a nie muž. Muža by zabili. Mne sa tuším nič horšie nemôže stať, len že ma znásilnia.“

„Dosť strašné!“

„Viem, čo hovorím, Ben,“ pokračovala pokojne a zahľadela sa na mňa tými veľkými čiernymi očami. „Po tej príhode s vojakmi v Mapute sa mi začali snívať hrozné sny. A prenasledovalo ma to celé mesiace.“ Na chvíľku si prekrížila ruky cez malé prsia, akoby sa chcela chrániť pred tou spomienkou. „Keď som si uvedomila, že mi to prerástlo cez hlavu, prinútila som sa prísť veci na koreň. Dobre, znásilnenie je strašné. Ani nie tá bolesť — ba ani násilné vniknutie do tela — ale to, že vám vtrhnú do najosobnejšieho súkromia. A predsa sa aj to dá vydržať. Treba si to rozobrať: stalo sa to naozaj mne, alebo len môjmu telu? Načo sa dávať celá napospas? Je to ako s väzňami vo väzení, s mnohými som rozprávala. Niektorí to nikdy neprekonali. Iným sa to podarilo zo seba striasť, lenže tí nikdy neboli naozajstní väzni, iba ich telá boli za mrežami. Ich myšlienok a myslí sa nik nedotkol. Ani mučenie to nedokázalo.“

„Ale ako je to s vami, Melanie?“

„Len keď si plne vážite svoje telo, prijmete aj jeho bezvýznamnosť.“

„Vy ste naozajstná otcova dcéra!“ musel som uznať.

Poobzerala sa a prešla ku kuchynskému kredencu, kde si nechala kľúče a kabelku, a zapálila si cigaretu. Vrátila sa ku mne, použité šálky odložila nabok a sadla si na roh stola tak blízko, že som sa jej mohol dotknúť.

Najmä preto, aby som sa chránil pred jej znepokojujúcou blízkosťou, som povedal: „Nemám vám pomôcť umyť šálky?“