GREGOR-TAJOVSKÝ, JOZEFSPISY GREGORA-TAJOVSKÉHO
Sväzok I. (1900-1901.)
Kníhtlačiarsky úč. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1920
beletria, próza krátka, poviedky
162 s., slovenčina
hmotnosť: 157 g
tvrdá väzba
stav: dobová preväzba, dosky ošúchané
*mipet2* in **S4Z**
Tajovský vedľa Kukučina najlepšie vedel opísať život našich dedinčanov. Prvý sväzok prináša niekoľko zdarilých prác. Opisuje tvrdú a ťažkú robotu dedinského gazdu, život starostlivých rodičov, ktorí pracovali a strádali pre svoje deti bez oddychu až do konca. Kreslí statočnosť slovenskej ženy, ktorá hrdinne znáša svoj životný osud: inde kreslí lásku dvoch milencov, verných si až do smrti. Všíma si i stinnych stránok slovenskej dediny, trpiacej pod ťarchou maďarského útisku a nedostatku povedomia a otrávenej jedom pálenky. Ukazuje chyby, ale chce viesť krajanov k lepšiemu životu. Niekedy siaha k reči žartovnej a uľavuje si dobrým humorom.
Štefan už spal, nezobudila ho. Rozložila potichu v sporáku ohňa, stiahla svetlo a šla tiež do stajne.
Zuzka už bola priniesla šechtáre a sadla pod kravu.
Stará Cedilková, keď vstúpila, neprehovorila ani slova.
To nebolo jej obyčajou, a Zuzka to hneď zbadala, i bolo jej to akosi divné. Chcela prehovoriť ona, ale nevedela, ako sa do reči pustiť. Jej sa zdalo, že gazdiná vie o všetkom, a zas jej prišlo na um, ako by čo mohla vedieť.
Stará Cedilková sadla pod kravu, kým sa Zuzka domyslela opýtať sa jej:
„Akože ste spali, tetka?“
„Neopytuj sa ma, vieš dobre ...“ zvýšeným hlasom a určite odpovedala Cedilková.
Zuzke vyhnalo všetku krv do tvári a nevedela, čo chytro ďalej.
„A prečo? Či...?“ počínala po chvíli znovu.
„Aká svätá nevinnosť — a bozkávať sa vie s cudzím mládencom!“
Zuzka už nevidela, ani nepočula od prekvapenia. Jazyk sa jej zamotal, keď sa odvážila pýtať sa ďalej gazdinej:
„A, a ktože vám to ... ?"
„Kto vás videl. Fuj! Ešte sa bozkávať, a na ceste!“ doložila, lebo nemohla napochytre popadnúť príhodnejšej výčitky.
Keby jej tak v noci bola prišla na jazyk, keď Števko, chudák, zronený došiel, bola by jej iste inak vyčítala. Teraz sa jej to už rozľahlo v hlave; nevie, čo vychytiť.
Zuzka už ani nepochybovala, že ju so Samkom v noci niekto videl. Len to ešte nevedela, kto to mohol byť, že to tak včas k nim doniesol.
„Náš gazda by ti už málo bol býval. No len, no ... I do rychtárov ešte ďaleko“, poznamenala po chvíli gazdiná.
Zuzka nevedela, čo má odpovedať, no počalo sa jej ujasňovať, na čo Cedilková mieri, a keď tak, to by jej iba prisvedčiť musela. Lebo Števko Samkovi nijako sa nevyrovnával, nemysliac ani vo sne na majetky, ale len tak porovnávajúc toho postavu a toho, toho spôsoby a reči a zas Števkove.
A potom, sama nevie, ale Samko jej je milý, a tak nemôže jej byť Štefan.
Podojily a šly do kuchyne precediť mlieko.
Mladý gazda, keď Cedilková vrzla dvermi, prebudil sa a vstal.
Po chvíli vstúpila Zuzka.
Stretly sa im oči, ale k slovu ani jeden sa nemal.
Štefanovi obnovilo sa všetko pred očima, čo v noci videl, a Zuzka, hoci si umienila nevšímať si jeho osoby a reči, hanbila sa veľmi a nevedela kam oči obrátiť.
A prečo sa ho hanbila? Veď sa mu ani nevernou nestala, ani nič takého.
On ju nikdy neoslovil o takom niečom, a
