HANDZOVÁ, VIERACHVÍLE DVOCH SLNOVRATOV
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1975
edícia Nová próza
prebal Adela Jakabová
ilustrácia Adela Jakabová
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
beletria, román
192 s., slovenčina
hmotnosť: 252 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
1,00 €
*mipet2* in **S1Z**
Viera Handzová vo svojej novej próze konfrontuje predstaviteľov niekoľkých generácií, ktorí sa stretnú v stredoslovenskej dedine našich dní, aby si pripomenuli udalosti spred tridsiatich rokov. Pri tejto konfrontácii ide aj o stretnutie živých s mŕtvymi, ktorí padli v Povstaní. Autorka sa usiluje oddeliť pozitívne od negatívneho, pričom jej kritický pohľad nielenže nič nechce zastierať z videného a poznaného, ale chce sa aj dostať k príčinám negatívneho. Netragizuje pritom, všetko vidí v ľudských dimenziách a s perspektívou, opierajúcou sa o pozitívne typy — a tie nachádza aj medzi mladými ľuďmi, ktorým v tejto knihe venuje zvláštnu pozornosť.
Soňa tiež pozná z maminho častého rozprávania takmer naspamäť, ako raz, v deň príchodu prvej nemeckej trestnej výpravy, schúlená za senom v humne a roztrasená hrôzou celé hodiny sa neopovážila pohnúť, aby ju nestihol ten istý osud ako neznáme židovské dievčatko, ktoré si vedľa do maštale privliekli traja opití zugsfuhreri... Pozná i všetky ďalšie udalosti, čo sa tu predtým aj potom odohrali, no pri maminom rozprávaní a z jej pohľadu v každej z nich nachádza predovšetkým množstvo neopakovateľných postrehov a stálych podnetov i pre vlastné a dnešné postoje. Nespočíva to v dajakom Soninom životnom cieli zameriavať svoje úsilie i budúcu činnosť na ustavičné rečnenie o krivdách, čo sa ženám ešte stávajú — alebo na formálne zdôrazňovanie pomoci pre ne: čo by, napokon, aj vtedy bola znamenala iba samotná účasť ženám Pančíkovcov? Čo by na všetkom napravilo len vedomie, že sudcu a kata potom čoskoro stihol rovnaký — naozaj spravodlivý — rozsudok a trest? Veď ani potom, keď Nemci odvliekli z dediny takmer všetkých otcov, mužov i synov do lágrov a na nútené práce, slová útechy, ba ani chodenie za mocipánmi do Bratislavy a prosby nezachránili nikoho z chlapov — a tých, čo tu ostali, ženy, starcov i deti, tiež nezasýtili chlebom či nádejou, že sa všetci aj vrátia... Mama rozpráva o ranených, ktorých tu opatrovali, o navrátilcoch z bunkrov a skrýš po prechode frontu, o špine, svrabe, všiach i chorobách a hlade, čo vydrhli, odstraňovali, čistili, liečili a zaháňali zas predovšetkým ony... Tiché a nenápadné ženy, čo i potom, kým sa chlapi nezačali navracať z bojísk a väzníc, zastali znova ich robotu a povinnosti. Bol to ťažký život, no práve preto nemá nik, čo to nezakúsil, najmenšie právo ktorúkoľvek z nich vyhlasovať za pobehlicu!
Soňa, uvažujúca vždy v konkrétnych súvislostiach, dávala teda Maximovi zaucho predovšetkým za svoju mamu: preto sa ho i pýtala, či by svoj výrok zopakoval pred vlastnou, preto sa takmer osopila i na Stana — odkiaľ sa dalo vedieť, že ďalší rozhovor pôjde opačným smerom a že z neho div nevyplynie, akoby sama mohla prinajmenšom Stanovi pripadať skoro takisto vhodným objektom, ktorým tiež treba zatriasť ako Maximom...
Niežeby na týchto miestach bolo vari treba len pietne mlčať alebo šepotom či polohlasom hovoriť o samých vážnych a životne dôležitých veciach — nech sa to berie dôsledne, sotva by sa kde na svete našiel kúsok zeme, na ktorom niekto už kedy neumrel alebo nezahynul, takže by zrejme všade muselo zavládnuť len ticho ako na cintoríne... Brrr, nepríjemná predstava... O čo prirodzenejšie a lepšie je pomyslenie, že i tu sa hrajú decká s loptami a bábikami a kolo-kolo mlynské, že po večeroch prichádzajú chlapci aj dievčatá, brnkajú na gitarách alebo rozťahujú harmoniky alebo utiahnutí na lavičke vo dvojiciach držia sa za ruky, že potom prichádzajú s loptami aj bábikami zas ich deti — a tak stále znova, ibaže nie dokola, lebo všetci sú zakaždým inakší, múdrejší a šťastnejší.
No...
Soňa zaváhala. Nemal Maxim predsa len aj pravdu — alebo je to naozaj tak, ako vravieva mama, že sa slovo šťastie nesmie brať nadarmo? Je to s tým šťastím naozaj také jednoznačné? Dá sa povedať konkrétne o mame, že je šťastná? Sama predsa občas vravieva, že šťastné môžu byť len deti — a blázni, lebo rozumne uvažujúci človek, ktorý nemyslí vo všetkom iba na seba, nemohol by vôbec mať právo na šťastie: v konečnom dôsledku totiž musí dôjsť v úvahách k presvedčeniu, že absolútne šťastie v skutočnosti nikdy neexistovalo a sotvakedy aj bude možné; býva vraj totiž buď chvíľkové — a vtedy si ho človek uvedomí len dodatočne — buď je sebecké — a teda nezaslúžené, pretože v ňom ľudia nemyslia na iných — buď sa musí vydobýjať až toľkou námahou aj odriekaním, že potom, keď je možno priam na dosah ruky, niet obyčajne síl ho vziať, no najmä udržať.
