JESENSKÝ, JANKODEMOKRATI
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
edícia Hviezdoslavova knižnica (42)
doslov a poznámky Michal Chorváth
obálka Edita Ambrušová, Emil Bačík
5. vydanie, 27.200 výtlačkov
beletria, román
468 s., slovenčina
hmotnosť: 464 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,60 € PREDANÉ
*mipet2* (in *085*)
Zobrazenie spoločenských a politických pomerov v predvojnovom Československu prostredníctvom ľúbostného príbehu kuchárky Hanky a mladého úradníka Landíka. Ostrá kritika vlastnosti ľudí - faloš, malomeštiactvo, pokrytectvo, honba za majetkom a mocou, intrigánstvo, povýšenosť a odsúdenie systému vlády. Oslava jednoduchej, úprimnej a obetavej lásky. V tomto románe vrcholí vývin Janka Jesenského ako prozaika.
Leteli tuho. Kolesá sa zúrivo krútili. Dubec bol už len na niekoľko metrov od nich a o krátky čas pysk jeho koňa sa už-už dotýkal bričky.
„On ma chce predbehnúť“, znepokojil sa Landík, „budem sa hanbiť pred ňou. Musím to prekaziť.“
Zatiahol koňa napravo, aby zmiatol jazdca a zahatil ho v cvale. Žrebec sa väčšmi zvrtol napravo, ako bolo treba. Potiahol na samý kraj cesty, kde bola hrádza. Brička sa nahla, čosi prasklo a oni padli. Kôň sa síce zastavil hneď, ale dievča už vypadlo z voza. Landík sa prevrátil hlavou pred bričku. Pravé koleso sa zlomilo a brička sa prevrhla do hrádze. Dubec zabehol naľavo vopred, a keď videl nehodu, zastavil koňa, zoskočil z neho a pobehol k Želke.
Omdlela od ľaku. Iného sa jej nič nestalo. Landíkovi prešli kolesá cez členok a udrel si hlavu na oji.
Dubec bol mohutný, vysoký človek, s veľkou hlavou a širokou tvárou, husto zarastenou. Líca strácali sa v čiernej brade, hrubé obrvy padali na oči, nestrihané fúzy zakrývali ústa a splývali v jedno s chumáčmi spodnej čeľusti. Chumáče viseli dolu a tvorili dve končité brady, rozdelené jarčekom. Spod rozopätej, mäkkej košele trčala čierna srsť pŕs a pod manžetkami bolo vidieť chlpy zápästia. Ešte i vrchná časť rúk a prsty medzi hánkami sa černeli od vláskov. Pri tmavej pleti a farbe brady veľmi sa odrážala biela, vojenská čiapka a blúza s bielou, rozhalenou, mäkkou košeľou, biele nohavice, úzke v kolenách, vyduté k vrchu a vsunuté za sáry vysokých, žltých čižiem.
Landík si ho dobre obzrel. Mal dojem, že sa k dievčaťu blíži chlpatý medveď na dvoch zadných nohách, oblečený do bielych letných šiat.
Krivkal za ním k Želke, ale medveď sa obrátil k nemu so zarastenou tvárou a namiesto, aby sa predstavil a povedal svoje poctivé meno, ako je to zvykom medzi dobre vychovanými ľuďmi, zamumlal:
— Keď neviete poháňať, nepoháňajte.
Landík si tlačil prstami boľavé, puchnúce čelo a nahnevane odsekol:
— Čo letíte na koni do sveta, keď neviete jazdiť.
Chcel dodať čosi o jazdení na trlici, ale sa zdržal.
Takéto vzájomné predstavenie bolo dostatočné, aby sa stali nepriateľmi.
Želka, keď sa z mrákot prebrala, vyčítavo pozrela na Landíka a, poddávajúc sa pomocným dlabám Dubcovým, ako čo by sa dohovorila s ním, zasipela tiež:
— Neviete poháňať.
Vykala. To pred Dubcom. Hanbila sa pred ním, či sa hnevala? Znelo to ako zasipenie malej, znebezpečenej vreteničky, a bolo to i jedovaté uštipnutie, od ktorého černie i chladne telo. Landík zrovna cítil mrazenie. Namiesto toho, aby sa ho sústrastne opýtala: „Vám sa nič nestalo?“ zasipí. „Neviete poháňať!“
Dubec ovinul zblednutú Želku v páse a viedol ju šetrne na breh s pažiťou. Zvliekol svoju bielu blúzu, usadil ju na ňu, poprosil, aby počkala, kým sa vráti, vyšvihol sa na svojho sivka a cvalom sa pustil nazad.
Landík sa cítil pokoreným od Dubca a urazeným od Želky. Želka si myslela, že je jej hnev celkom na mieste, nie tak od laku a pádu, ako od toho, že ju Landík nepočúvol, bol nešikovný a ona smiešna. Obidvaja mlčali, ako dva kopce hrobov s dvoma rakvičkami lásky-dojčaťa, ktoré len čo začalo hovoriť, a už umrelo. Žrebec rýpal trávu pod stromami pri ceste, nestarajúc sa o smútočný obrad pohrebu.
Prešlo niekoľko minút. Landík sa premohol a fufnavo navrhol:
— Mohli by sme ísť domov.
— Dvaja na jednom koni?
— Ja by som šiel pešo.
— Radšej počkám, — povedala Želka chladne s odvrátenou hlavou.
— Tak si počkajte vášho osvieteného pána, ja s ním nepôjdem.
— Nech sa vám len páči, pán doktor.
Landík hodil plecom a sadol na žrebca. Sediac na ňom, opýtal sa ešte raz:
— Idete, či počkáte?
— Počkám.
— Prídem pre vás na koči! — zavolal ešte.
Želka neodpovedala.
Tak je s človekom niekedy. Sedí na koni, a spadol z koňa ...
Tetuška medzitým, čo sa všetko toto odohrávalo, darmo čakala svojich mladých hostí na raňajky. Prišli až na obed na dvoch kočoch. V jednom sedela Želka a Dubec, v druhom, ktorý prišiel čosi neskoršie, Janík. Želka už nebola bledá a trasúca sa, ale prirodzene ružová a veselá. Janík, smutný, kríval na jednu nohu.
Keď tetka zbadala Dubca so Želkou, stiahla obočie. Nebolo jej vhod, že ich vidí spolu. Taký „nemravník“ ešte pokazí ne-
