Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 2. apríla 2017

JILEMNICKÝ, PETER - KRONIKA

JILEMNICKÝ, PETER

KRONIKA

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
edícia Hviezdoslavova knižnica (46)
doslov Juraj Špitzer
ilustroval Ľudo Ilečko
obálka Ľudo Ilečko, Emil Bačík
1. vydanie, 30.230 výtlačkov

beletria, román
278 s., slovenčina
hmotnosť: 298 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,00 €

*mipet2*  (in *W2A*)








Kto mohol, zutekal z dediny. Mali ste vidieť tie preplnené senné búdy, mali ste vidieť izby na samotách, bitkom nabité! Čo mali robiť ženy vojakov, čomu sa mali úfať nevinné detičky? Azda milosrdenstvu Nemcov? Ich láske a spravodlivosti?

Predstavte si, mnohí doteperili sa až k nám, hoci naša odľahlá dolina bola určená na iné ciele.

Ľudia boží, — hovoril som im, — čo tu chcete? Nazdávate sa, že ste našli najvhodnejšie miesto? Zajtra-napozajtre budú vás trápiť obavy, že vaše hoviadka doma nemá kto opatriť . . . a budete sa trúsiť domov. Hoci Švábom neverím a nemám ich rád, o váš život, o tom som presvedčený, usilovať nebudú . . .

Stačilo pripomenúť im majetky — a hľa, mnohí navracali sa bližšie k dedine, porozvlačovali sa po bližších samotách, odkiaľ mohli zbehnúť k opustenému domu, kde ostali zväčša starí rodičia.

A my ... čo? — spýtal sa ma vtedy starý Drabant zoči-voči. Nuž, pravda, Drabant, ten mal na to plné právo, tomu Ďuro zavesil slučku na krky. Nebol však sám, prišla s ním nevesta s deckom, čo bola vydatá za Ďurovým starším bratom, ktorý narukoval.

Vy, Drabant,—hovorím po chvíle rozmýšľania, — ostaňte tu. Ale vás .. .

Musí tu ostať! — priskočila na pomoc svojej vydatej sestre Katka Strelcovie. — Nemôže byť doma, bojí sa. Keby ju Nemci vzali na dopyt. . .

Len vtedy, keď som si pripomenul onen deň, keď Katka Strelcovie s Hankou, Ďurkovou milou, doniesli pre partizánov zásoby, uvedomil som si, že nad celou touto rodinou visí nebezpečenstvo, keby sa niekto v obci odvážil zrádzať.

Skryte sa teda do Vrbcovej búdy na Pomyváči, — poradil som Katke. — A povedz o tom gazdovi.

Ja neostanem, — odpovedalo dievča, — vrátim sa domov.

Takto hľa, nakoľko sa dalo, upravil som, kde koho treba,

a našu dolinku zachoval som predovšetkým pre tých, ktorým život visel na vlásku. Tak sme sa boli s Bezákom dohovorili.

Badám, môj milý, že ste akýsi nespokojný. Hľa, usilujem sa načrtnúť pred vami podstatné znaky tých dní, keď sa zdalo, že všetko vychádza na márnosť, vidím však, že vaša pozornosť ochabla a vaše myšlienky sa roztratili. Ba, občas dokonca zívate.

Zdá sa vám azda moje rozprávanie nudným? Čakali ste, že blízky koniec povstania prinesie vám senzačné rozuzlenia jednotlivých udalostí a dojemné zavŕšenia ľudských osudov?

Prepánajána! Nepíšete román!

Otvorte oči a uši, vzmužte sa ešte na chvíľočku, hneď bude koniec. Kým Drabant s niekoľkými našimi súdruhmi dali sa do roboty, ktorú nariadil Bezák, kým po oboch svahoch našej doliny kopali malé úkryty pre partizánov, čo ostali azda roztratení po horách, čakal som sľúbeného posla.

Dočkal som sa iba na tretí deň, keď banskobystrický vysielač už dávno zamĺkol, keď sme sa už iba cez Bratislavu dozvedeli, že Bystrica padla, že povstalecké bandy sú rozprášené a že sa vraciame ku starému poriadku. Dočkal som sa posla, aký sa mi ani vo sne neprisnil.

Za noci, len čo stíchol štekot psov, počul som ľahučké zaklopanie na oblok.

Pristúpil som k obloku a zažal baterku.

Zhasni! — naznačil mi pohybom ruky chlap, čo stál vonku.

Bol to — Šimon Sihelčík!

Teba posiela Janko Krajca? Ty si ten posol? — spýtal som sa Šimona, keď bol už dnu.

Ten ti nepríde . . . posol. Vieš, čo sa stalo v obci?

A začal rozprávať:

Nikdy som neveril, že by sa u nás našiel zradca . . . No, ako to príde, že keď prišli Nemci k nám na vyšný koniec, hneď sa pýtali po Zemkovi? Čože mal furman s nami spoločného? Pravda, počul som, že keď boli presuny vojsk, prevážal partizánov; ale v boji nebol. Zemko sa to dozvedel o chvíľočku prv, než prišli k nemu do dvora Nemci — a vnohy! Oni za ním. Nastala streľba, jeden Nemec vbehol svojmu kamarátovi akurát do rany ... a to ich samozrejme, ešte väčšmi rozbesnilo. Naostatok dostali aj Zemka . . .

„Tak už aj Zemko!” pomyslel som si a bolo mi ľúto furmana, ktorý si v horách často vyspevoval a koníčky mal vždy ani srnky.

Márne som však hľadal v Šimonovej odpovedi súvislosť, s tým čo mi mal vyzradiť o poslovi. Šimon ako keby to bol vycítil.

Nemci postavili stráže a zakázali ľuďom vychádzať z obce. Vtedy bol už posol na ceste k vám, Janko Latkovie, manipulant z lesnej správy, — pokračoval Sihelčík. — Išiel si krokom, ako služobne, niesol všelijaké výkazy a úradné tlačivá . . . predsa manipulant, pred Šalingom však začali naňho zboku volať