BOHÚŇ, EMODEJINY VESELÉ I NEVESELÉ
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
zostavila Ľudmila Rampáková
doslov Juraj Špitzer
edícia Pôvodná próza
obálka a frontispice Alexander Richter
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
beletria, próza krátka,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g
tvrdá väzba bez prebalu
stav: dobrý
0,90 €
*zimpa*
Kniha obľúbeného slovenského publicistu, ktorý má živý zmysel pre politicko-spoločenské udalosti, najmä z prvej svetovej vojny a z rokov zakladania prvej republiky a podáva ich až groteskno-zábavnou formou vlastných zážitkov.
NA STAREJ STANICI
Ešte sa dobre pamätáme na starú železničnú budovu, ktorá nemala podjazdy. Mala veľkú halu stále preplnenú cestujúcimi a k vlakom sa prechádzalo cez koľajnice, čo stále ohrozovalo život cestujúcich. Mala tri čakárne, prvej druhej a tretej triedy, reštauráciu tretej a druhej triedy. Posilňovali sa v nich nielen cestujúci, ale i miestna bratislavská spoločnosť, ktorá prichádzala sem predpoludním na malý guláš a pivečko a večer na víno a večeru, lebo vraj okrem Trenčianskych Teplíc a Žiliny nemala ani jedna reštaurácia takú dobrú stravu a také výborné nápoje ako železničná reštaurácia v Bratislave. Kedysi, ešte pred prvou svetovou vojnou, prichádzali na bratislavskú stanicu i rakúski železničiari z blízkej pohraničnej stanice Marchegu. Kto ich nepoznal, mohol sa domnievať, že sú to nejakí diplomati z čias Metternicha, a nie železničiari rakúskych štátnych železníc. Lebo vyšší rakúski železničiari nosili veľmi divnú uniformu. Mali veľmi vysoké zlaté goliere, na hlave trojrohú čiapku á la Napoleon a driek opásaný šabľou s pozláteným koncom a rukoväťou. Vyparádení železničiari boli u nás dennými hosťami, lebo ved vtedy, i potom za prvej republiky, my Bratislavčania mali sme s Viedňou i s rakúskym pohraničím čulé styky. Z Bratislavy do Viedne viedla cez Petržalku elektrická železnica, ktorá nás za hodinu odviezla do rakúskeho hlavného mesta, vzdialeného od Bratislavy ako Trnava, a preto nie div, že stovky Bratislavčanov trávili sobotu a nedeľu vo Viedni. Chodilo sa ta na dobré víno a do divadiel a Viedenčania zase chodievali k nám, asi tiež na dobré vínko.
Ale poďme už na bratislavskú železničnú stanicu a postojme chvíľu na peróne.
Niekoľko minút skôr, ako na stanicu vbehol rýchlik alebo osobný vlak, prešiel nástupišťom a všetkými priestormi stanice vyhradenými pre obecenstvo starý vrátnik, v ruke s veľkým mosadzným zvoncom na remeni, a začal ním preukrutne zvoniť, akoby vyzváňal na poplach. Pritom hromovým hlasom oznamoval príchod vlaku, ktorý o niekoľko minút pristane na stanici. Nastal šum a ruch, medzi cestujúcimi vzrástla nervozita na najvyšší stupeň a nastalo hneď veľké lúčenie a plač, objímanie a bozkávanie. Lebo v tom čase odcestovať z Bratislavy na sto kilometrov znamenalo toľko ako dnes vybrať sa na druhý koniec sveta. Preto odchod vlaku nemohol sa obísť bez takýchto srdcervúcich a dušu otriasajúcich výstupov.
No ale, aby nervozitu a strach pred cestovaním rozptýlil, na to bol tam predsa pán prednosta stanice v parádnej uniforme, v bielych rukavičkách, usmiaty, prívetivý a pozorný a pokojnými slovami utišoval a chlácholil tých, ktorých sa na stanici zmocnil strach z cestovania. To je nič, hovoril im, netreba sa ničoho báť, koľajnice sú na celej ceste v bezchybnom stave a dobre prišraubované k podvalom a potom veď poviem pánu strojvodcovi, aby menovite dnes dával veľký pozor cez výhybky a v zákrutách aby spomalil a nech neprestajne húka, aby sa všetko, čo žije, odpratalo z koľajníc, aby vlak nedajbože dakoho nezadlávil. No jedným slovom, strachy sú zbytočné, uvidíte, cestovanie vám pôjde ako po masle, a po tejto ceste budete iste hľadať príležitosť, aby ste sa na železnici ešte niekoľko ráz previezli.
A tak o krátku chvíľu všetci, čo mali cestovať, uvelebili sa vo vlaku, v oblokoch vozňov sa zjavili rozpálené tváre, príjemne vzrušené očakávaním zážitkov, ktoré také cestovanie prinesie. Muži sa snažili byť hrdinskými, zatajujúc svoju nervozitu, a ženy kŕčovite stískali v rukách kvety, ktoré im známi a príbuzní priniesli k vlaku.
