Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 10. decembra 2017

TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR - HORKÝ CHLIEB

TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR

HORKÝ CHLIEB

Mladé letá, Bratislava, 1990
ilustrácie Jozef Vrtiak
edícia Mimočítanková literatúra pre ZŠ
doslov Ján Poliak
vysvetlivky Elena Šmatláková
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-06-00284-3

beletria, poviedky
184 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

3,50 €

 in **S1P**






ŤAŽKÝ BOJ

V smutnom kraji slovenskom, v zmaďarizovanom meste Prešove stolice Šarišskej, slovenská banka otvorila filiálku a postavila do nej svojho činného úradníka Andreja Kôrku.

Kôrka pochodí z dediny, s ľudom zhovárať sa, zaobchodiť vie, ako treba, aby získal dôveru pre banku i pre slovenčinu.

Mesto zmaďarčené. Kôrka najal si byt v postrannej ulici, kde bývajú z dedín prisťahovaní bohatí gazdovia. K týmto -ešte neskazeným mestom a jeho obyčajami a náhľadmi -skorej sa dostane, ako pristúpi k pánom, úradníkom, alebo odvislým remeselníkom.

U nás sú mestá už tak zmaďarčené, že len ľudia z dedín, zachovalých mravov, môžu ich osviežiť a udržať národu.

Kôrka, ženatý človek, najsamprv ponavštevoval, ako sa patrí, susedov-gazdov, ktorí tu v meste navidomoči bohatnú, lebo čo by ani len nepomyslel, v meste všetko môžu speňažiť a potrieb nemajú veľkých, nuž bohatnú.

Najviac sa mu zapáčil sused Drobný, ktorý má všetkého -ani sám nevie, koľko! Prišiel pred pätnástimi rokmi z dediny s dvadsaťjedentisíc zlatými a tu sa zakúpil.

Hneď ho povodili po celom dome, pivniciach, povalách, sýpkach, stajniach a komorách. Bolo to na jar, ale ešte mal zo tristo centov zemiakov, v sýpke hŕby zrna, tri izby plné postieľ a peria, plátna, vo vozoch šesť koní, v stajni z osem-desať kráv a pri svinských chlievikoch povstal taký kvik, že nebolo rozumieť, v ktorom koľko a akých je zavretých. Iba jednu starú opachu-ošípanú vypustili s dvanástimi mladými, že to bolo na čudo!

Kôrka hneď sa zjednal na dve prasce po desiatke, a bola známosť hotová.

Horkýže hotová! Trvalo to z mesiac návštev, kým ako-tak všetkých v dome poznal. Lebo sused Drobný má takúto čeľaď: prvý je on, asi päťdesiatročný, zdravý, červený, ešte svižký chlap; jeho žena, tiež v jeho veku, ale proti nemu starenka, sťaby jeho mať: malá, suchá, bezzubá. Štyria synovia: dvaja ženatí, tretí vojak tu v meste, ale už tiež ženatý, štvrtý mládenec; dve slobodné dcéry (jedna ešte len dievča dvanásťročné), tretia vydatá v susedstve, odkiaľ má prvý syn ženu. Detí v dome - ak mi z počtu niektoré nevypadlo - šestoro a siedme, ôsme narodí sa dnes-zajtra. Cudzích ľudí, sluhov v dome niet, iba azda dvaja starkí, čo dvor čistia, hnoj kydajú, drevo štiepajú a sviniam zelinu varia, ale keď sa poschodia svatovci, kmotrovci, švagrovci, sú ich plné dve izby, a ešte mladé ženy zostanú v kuchyni variť, chystať, chlapov obchodit', a čo mladšie sa i hanbia - medzi toľkých chlapov, kde ešte i „otec“ robia fígle s mladými ženami.

Bože, tento dom získať, národu prebudiť! Za dvadsať-tridsať rokov bude ich tam na jednu dedinu! Tí dobyjú mesto! Majú už - ako sami vravia - spolu celá família do tristo jutár poľa okolo mesta, v ulici jedenásť fundusov a z roka na rok kupujú zvyšky panských majetností a chyže, záhrady. Toť kúpili v susedstve starý domec a prerobili ho na stajňu. „To sa nám vyplatí. Naše kravy po dve-tri stovky ... a mlieko po štrnásť grajciarov.“

Kôrkovi sluchy trhá od nadšenia a nemešká, dáva sa do práce; uvedomiť ich ako Slovákov i ako roľníkov, že oni, lebo majú zem, sú samostatní a povolaní byť hradbou slovenčiny a národnej hrdosti.

Kto má vyše šesť rokov, každý zná čítať i písať; všetci chodili do školy, ba malé deti vodia i do „uvody“. Starí bývali na dedinách i richtármi, úradskými.

Kôrka obzerá kasne, police, komory, hrady, ale knižiek nenachodí. Len modlitebné a spevníky, i v slonovej kosti, i v šagríne, v pozlátených spinkách. „Nič viac?“ spytuje sa sám seba.

„Nič,“ hovoria mu všetky vymetené kúty, do ktorých len nazrel.

Neboj sa, o pol roka, o rok bude tu knižiek, novín - až ťažko Policiam. I ty znáš, i tvoja žena zná predávať knižky, novinky,