Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

piatok 2. februára 2018

DRUON, MAURICE - PREKLIATI KRÁLI / FRANCÚZSKA VLČICA

DRUON, MAURICE

PREKLIATI KRÁLI / FRANCÚZSKA VLČICA
(Les Rois Maudits - La Louve de France)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
preklad Mária Kosová
edícia Retro (43)
obálka Ján Krížik
3. vydanie, 50.000 výtlačkov
72-019-87

beletria, román
280 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zukol*  in **S7Z**

V piatom zväzku Prekliatych kráľov rozširuje sa javisko historickej drámy z francúzskeho kontinentu za Lamanšský kanál. Kým vo Francúzsku pripadla koruna po smrti Filipa Dlhého podľa „zákona mužov" jeho mladšiemu bratovi, tretiemu synovi Železného kráľa, najmenej obdarenému vladárskymi schopnosťami, na anglickom dvore žila dcéra Železného kráľa Izabela život pokornej ženy, pohanenej kráľovnej. V obave o svoj život kula sprisahanie na svoju záchranu a snívala o pomste.

Časový úsek od jej úniku z kráľovského paláca do Francúzska po návrat na čele sprisahania barónov a potupný koniec kráľovho panovania i kráľovho života je sýtofarebným obrazom jednej historickej epochy, obrazom udalostí a činov, ktoré boli ohniskami ďalších rozporov a tragédií.





Maršali, hodnostári, najvyšší úradníci, ktorí sprevádzali Marignyho na popravisko, tí všetci alebo ich nástupcovia v týchto hodnostiach boli teraz pri ňom, zapĺňali izbu, ba niektorí boli za dverami vo vedľajšej izbe, odprevádzali tými istými pohľadmi jedného zo svojich pri poslednom tlkote jeho srdca, na konci stáli cudzinci a vyčkávali spolu s ostatnými na budúcnosť, z ktorej bude odsúdenec vyradený

Ach! Rád by daroval všetky byzantské kráľovské koruny, všetky nemecké tróny, všetky žezlá, všetko zlato ako výkupné za jeden jediný pohľad, v ktorom by necítil, že je vyradený! Smútok, súcit, hrôza a obavy z budúcnosti: všetko toto mohol vyčítať z očí tých, čo obklopovali postel zomierajúceho vladára. Ale každý z týchto pohľadov bol len dôkazom toho, že je vyradený.

Valois pozoroval svojho najstaršieho syna Filipa, mládenca s veľkým nosom, ktorý stál vedľa neho pod baldachýnom a ktorý bude, ktorý by chcel byť zajtra alebo v najbližších dňoch alebo hádam v tejto minúte jediným skutočným živým grófom de Valois; veľký Filip bol smutný lebo bolo treba, aby bol smutný, a stískal ruku svojej žene Jeanne Chromej Burgundskej, ale dbal aj na svoje vystupovanie a tváril sa, akoby chcel prítomným povedať: ..Pozrite sa, môj otec zomiera!” Aj v týchto očiach bol Valois vyradený.

A ostatní synovia... Charles d’Alencon sa vyhýbal jeho pohľadu, pomaly sa otáčal, keď sa mal stretnúť s pohľadom zomierajúceho; malý Louis, ktorý sa bál ukázať, že sa bojí, lebo bol prvýkrát pri zomierajúcom človeku... Dcéry... bola tu väčšina z nich: grófka de Hainaut, ktorá občas upozornila sluhu, aby utrel ústa chorému, mladšia dcéra grófka de Blois a obďaleč grófka de Beaumont vedľa svojho obrovitého manžela Roberta ď Artois, títo dvaja tvorili skupinu s kráľovnou Izabelou Anglickou a s malým vojvodom akvitánskym; tento mládenec s dlhými mihalnicami, slušný ako v kostole, zachová si len túto jedinú spomienku na svojho veľkého strýka Charlesa.

Valoisovi sa zdalo, že z tejto strany sa chystajú úklady, že sa tu súčasne pripravuje budúcnosť, z ktorej bude vyradený.

Keď obrátil hlavu na druhú stranu, stretol sa s pohľadom svojej pravej, právoplatnej tretej manželky, ale už vdovy Mahaut de Chatillon-Saint-Pol. Gaucher de Chatillon, starý hlavný veliteľ s hlavou ako korytnačka, vo svojich sedemdesiatich siedmich rokoch, ešte schopný vydobyť si víťazstvo, pozeral, ako muž mladší od neho o dvadsať rokov odchádza pred ním z tohto sveta.

Étienne de Mornay a Jean de Cherchemont, obaja bývalí kancelári Charlesa de Valois, ktorí sa jeden po druhom stali kancelármi Francúzska, Miles de Noyers, právnik a správca Účtovnej komory, Robert Bertrand, rytier Zeleného leva, nový maršal, brat Thomas de Bourges, spovedník, Jean de Torpo, lekár, všetci tu boli, aby mu pomáhali, každý z titulu svojej funkcie. Kto však pomôže mužovi, ktorý zomiera? Hugues de Bouville si utieral slzy. Nad čím plakal tučný Bouville, ak nie nad mladosťou, ktorá sa pominula, nad blížiacou sa starobou a nad prežitým vlastným životom?

Isteže, vladár, čo zomiera, je úbohejším človekom ako najbiednejší sluha v jeho kráľovstve. Lebo biedny sluha nemusí zomrieť na verejnosti; jeho žena a deti môžu mu pripomínať nevyhnutnosť jeho odchodu; neobklopujú ho takou pompou, ktorá znamená zánik; nevyžadujú od neho, aby vyhotovil úradný spis o svojom vlastnom zániku. A práve toto požadovali od neho všetky zhromaždené osobnosti. Čo iného je testament ako opatrenie, ktoré robíme sami od seba o svojej smrti? Listina určená budúcnosti iných... Jeho osobný pisár čakal, kalamár pripravený na kraji písacej dosky, pergamen a brko pripravené. Tak! Treba začať... alebo skôr dokončiť. Najžalostnejšie nebolo úsilie ducha, ale úsilie vzdávania sa... Testament sa začínal ako nejaká modlitba:

- V mene Otca i Syna i Ducha svätého... - ozval sa Charles de Valois. Všetci mysleli, že sa modlí.

- Píšte, milý priateľu, - povedal tajomníkovi. - Dobre počúvajte, čo vám diktujem!... Ja, Charles...

Zastavil sa, lebo to bol veľmi bolestný a hrozný pocit, keď počul svoj vlastný hlas, ako vyslovil naposledy svoje vlastné meno.... Či nie je meno symbolom jestvovania osoby a jej jednotky? Valois skutočne túžil, aby tu so sebou skončil, lebo teraz ho už nič nezaujímalo. Ale boli tu všetky tie pohľady. Naposledy treba konať pre ostatných, i keď cítil, že medzi ním a nimi je taká priepasť.