HARASCHIN, STANISŁAWCHYLIŃSKA, TERESA
SCHÄFFER, BOGUSŁAW
SPRIEVODCA KONCERTMI
(Przewodnik koncertowy)
Opus, Bratislava, 1980
preklad Hilda Holinová, Anna Lerchová, Božena Sedláková
prebal Dagmar Dolinská
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
62-309-80
hudba, skladatelia, koncerty, opery
1016 s., slovenčina
hmotnosť: 802 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky
2,00 €
*balbe2* in **S4Z**
Sprievodca koncertmi je prvou slovenskou publikáciou svojho druhu. Na rozdiel od iných podobných príručiek obsahuje nesmierne množstvo faktografického moreriálu počnúc 17. storočím až po súčasnosť. Pritom autori venovali veľký priestor hudbe 20. storočia o všímajú si nielen tradičné diela orchestrálnej hudby, ale aj zriedkavejšie uvádzané skladby, vďaka čomu so Sprievodca koncertmi stáva príťažlivým tak pre návštevníkov koncertov, ako i pre rozhlasových a televíznych poslucháčov a diskofilov.
Heslá sú usporiadané podľa autorov v abecednom poradí, čím je uľahčená rýchla orientácia v knihe. Po životopisných údajoch a výberovej bibliografii jednotlivých skladateľov nasledujú rozbory skladieb, známych alebo reprezentatívnych pre štýl toho ktorého autora T. Chyliňska,
S. Horoschin a B. Schaffer sa prihovárajú čitateľovi no vysokej odbornej úrovni a zároveň živým, príťažlivým štýlom.
Sprievodca koncertmi má všetky predpoklady stať sa rozhľadeným, dobre informovaným spoločníkom každého milovníka hudby.
ALEXANDER BORODIN
* 12. 11. 1833 Petrohrad; + 27. 2. 1887 Petrohrad
Hudobné štúdiá začína Borodin veľmi zavčasu; ako desaťročný sa pokúša komponovať. Mocnejšie sú však jeho vedecké ambície: na Medicínsko-chirurgickej akadémii študuje chémiu a medicínu, v týchto disciplínach dosahuje vedecké tituly. Až stretnutie s Balakirevom (1862), Cézarom Kjujom a Musorgským rozhodlo o Borodinovej skladateľskej budúcnosti. Spoločne s Rimským-Korsakovom vytvorili títo hudobníci skupinu zvanú Mocná hŕstka, ktorej cieľom bolo vytvorenie ruskej národnej hudby, pričom vychádzali z najnovších technických výdobytkov európskej hudby. Roku 1867 Borodin končí prácu na I. symfónii a opere Bohatieri. Nasledujúce skladby: II. symfónia (1876); opera Knieža Igor (skladateľ ju začal komponovať roku 1869, po jeho smrti ju dokončili Rimskij-Korsakov a Glazunov). Píše sláčikové kvartetá (A dur, 1879 a D dur, 1887), veľa piesní pre spev s klavírnym sprievodom (o. i. Pieseň tmavého lesa, Kráľovná mori, Čarodejova záhrada, Spiaca princezná), symfonickú poému V stepiach Strednej Ázie. Predvedenie I. symfónie v Baden-Badene (1880) je skladateľovým prvým zahraničným úspechom. Prácu na III. symfónii prerušila smrť.
Alexander Borodin bol — popri Musorgskom a Korsakovovi — najvynikajúcejším predstaviteľom Mocnej hŕstky, talentovaným symfonikom. Vypracoval charakteristické individuálne harmonické prostriedky (často používa modálnu harmóniu, čím nadväzuje na prirodzenú líniu vyvíjajúcej sa ruskej hudby), vyznačoval sa dôkladnou, hoci trochu „inštinktívnou" (bol samoukom) znalosťou kontrapunktu. Vplyvy Borodinovej hudby sú zrejmé v tvorbe mnohých skladateľov — Debussyho, Ravela, Sibelia, ba aj Stravinského,
SYMFÓNIE
Borodinovou veľkou zásluhou je, že výdobytky Mocnej hŕstky v oblasti opernej hudby preniesol na symfonickú oblasť. Obidve Borodinove symfónie (zachovali sa aj skice k III. symfónii) vyznievajú v monumentálnom epickom štýle, „vyrastajú z predstáv o staroruskej minulosti, z obrazov heroického národného eposu, postáv staroruských legendárnych bohatierov" (Z. Lissa). Zachovávaním štvorčasťového rámca klasického sonátového cyklu blíži sa Borodin filozoficko-ideovým programom svojich symfónií k neoromantickému poňatiu, k programovému symfonizmu Liszta. Neoromantická je aj farbistosť jeho orchestrálnej palety a „hustota" harmónie. Spätosť s rodnou tradíciou a ruskou hudbou zvýrazňuje sa v širokom rozmachu melodických oblúkov, vo výrazne ruskom ráze plastických tém, ako aj v ideovom okruhu predstáv, ktorý vplýva na celkovú koncepciu Borodinových symfónií.
i. s ym fónia Es dur (1867). Týmto prvým veľkým dielom sa Borodin prezentoval už ako zrelý symfonický tvorca, no dnes sa toto dielo iba zriedka objavu|e v koncertnom repertoári. V 1. časti (Adagio. Allegro molto) je hudobné rozprávanie veľmi rozmanité. Pozvoľné i živé úseky, zahalené sentimentom a súčasne plné temperamentu, prichádzajú postupne a plastickosť ich výrazu môže vyvolávať v poslucháčovej fantázii rôznorodéobrazovéspojenia(napr.zakončenie— Andantino — so svojou náladovou atmosférou lúčenia). 2. časť (Prestissimo) je živé scherzo. Jeho stredný úsek obsahuje výrazne ľudové črty aj v melodike aj v meniacich sa rytmoch, typických pre ruskú ľudovú hudbu. Jednoduchá téma, ktorá pripomína melódiu hranú na gajdách, vinie sa cez viaceré nástroje, pričom jej clivo-naivný ráz dostáva veselšie, dokonca komické akcenty (fagot). 3. časť
