HEVIER, DANIELCHCETE BYŤ ŠŤASTNÍ? OPÝTAJTE SA MA, AKO NA TO...
Príbehy, postrehy, podobenstvá, posolstvá, pamflety, poviedky
HEVI, Bratislava, 1997
ilustrácie Daniel Hevier
obálka Daniel Hevier, Bohumil Šálek
2. vydanie
ISBN 80-85518-03-1
beletria, próza krátka, humor,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 232 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*zukol* in **S7S**
DanieI Hevier do dnešného dňa napísal, preložil a zostavil vyše 50 kníh, napísal do dvoch stovák pesničkových textov a pol tisícky rozprávok... Táto kniha sa však vymyká zo všetkého, čo doteraz vydal. Je to mierne láskavé, mierne ironické, mierne trpkasté, mierne sentimentálne, mierne humorné a mierne smutné rozprávanie o živote, o ľuďoch a veciach, o láske a nenávisti, o zúfalstve a nádeji... Táto knižka nie je príručkou na rýchle dosiahnutie šťastia. Určite však poteší mnohých, ktorí si mysleli, že sú na svoje trápenie sami. Kniha, ktorú si autor sám ilustroval svojráznymi kresbičkami, vychádza už v 2. vydaní.
Mám takú mániu, dobrácku úchylku, výstredné hobby: zbieram pastelky. Farebné ceruzky. Alebo ak chcete - farbičky. Ale slovo pastelky sa mi páči viac. Je také mäkké, pastelové.
Kupujem ich takmer nezriadené a hromadím ich v pracovni. Musím ich vždy dať na najvrchnejšiu policu mojej knižnice, pretože, ako je známe, peňazí a pasteliek v domácnosti nikdy nie je dosť.
Ja viem, aj nové vodové farby majú čosi do seba (mám ich niekoľko súprav), aj novučičké fixky sú očarujúce (mám ich niekoľko súprav), aj škatuľky farebných tušov majú svoje fluidum (netreba zdôrazňovať, že aj tých mám niekoľko súprav), ale pastelky sú pastelky.
Či sú už okrúhle alebo šesťhranné ako revolver.
Niektoré sú už z obchodu zastrúhané, ale dávam prednosť nezastrúhaným. Pre príležitosť, že sa raz podujmem na tento rituál sám, zbieram si k nemu strúhadlá. Mám ich už niekoľko kusov. A zatiaľ čo strúhadlá zanikajú a odchádzajú, pastelky, či už zastrúhané alebo nezastrúhané, čakajú na svoju príležitosť.
Nedotýkam sa ich, obchádzam ich celé mesiace, ba roky, netrúfam si položiť na čistý biely papier ich farebné špičky a urobiť čiaru.
Nie. Ešte nie.
Musíme, ony i ja, ešte vydržať.
Musím dostať do ruky ten správny farebný impulz, to farebné pastelové pulzovanie, tú nádhernú triašku, to šteklenie, ten nepokoj ...
Chystám sa kresliť obrázky. Len tak pre seba. To, čo kreslím po schôdzach, zasadnutiach, seminároch, kongresoch, prednáškach už roky a roky: panáčikov, surrealistické zvieratá, plastelínové postavičky, bizarnú architektúru, telesá z akejsi neznámej geometrie, krajinu, ktorú z nedostatku fantázie nazývam Heviland.
A keď sa konečne jedného dňa odhodlám (naozaj netuším, či to bude ešte tohto roku alebo až keď budem v penzii), viem, že sa niečo vo mne zlomí.
Pretože od toho dňa, viem, stratím ten pocit posvätnej bázne a úcty. Už to nebudú magické drievka naplnené farebnými tuhami pre moje túžby.
Už to bude iba pracovný nástroj. Možno sa zo mňa stane slávny kresliar (hahaha, žartujem, samozrejme), ale prestanem byť zberateľom pasteliek.
