Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 18. marca 2018

ALEXY, JANKO - PALETA SLOV

ALEXY, JANKO

PALETA SLOV
Výber z diela v troch zväzkoch
zväzok tretí

Tatran, Bratislava, 1974
edícia Slovenská tvorba (60)
doslov Daniel Šulc
2. vydanie (v Tatrane 1.), 2.500 výtlačkov
prebal Michal Uher
61-542-74

umenie, výtvarné umenie,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,70 €

*zukol2* in *ume*

Tretí zväzok výberu z diela Janka Alexyho (prvý zväzok priniesol autorove krátke prózy a vyšiel pod názvom Zapaľovač lámp, druhý obsahoval jeho román Už je chlap na nohách) zameriava sa na oblasť výtvarného umenia. Prináša autorove črty, novely, novielky a fejtóny, sústreďujúce sa na príbehy z autorovho vlastného života, keď spolu s maliarom Bazovským a Palugyayom blúdiac po Slovensku zbierali materiály pre svoje výtvarné diela, keď autor mal v úmysle zriadiť v Piešťanoch kolóniu umelcov, keď zažil najrôznejšie príhody pri stretnutiach s Mitrovským, Mudrochom, Koniarkom, Žabotom a inými. Sú to napospol živo vykreslené obrázky, ktoré približujú „civilnú“ tvár našich popredných umelcov. Iné príbehy približujú umelcov starého, staršieho i novšieho obdobia, počnúc majstrom Pavlom z Levoče cez Sama Belániho, Jána Kupeckého, Božetecha Klemensa, Ľudovíta Čordáka i ďalších až po Petra J. Kerna. Aj v týchto príbehoch o umelcoch dominuje ten charakteristický alexyovský prístup k človekovi, ktorý húževnato zápasí o vlastný výraz, o uplatnenie, uvedomujúc si, že život treba žiť zodpovedne, plne, žiť ho v záujme pokroku, v záujme spoločnosti.






Maliar Ľudovít Čordák

V Košiciach žije sa rušne. V tamojšom Východoslovenskom múzeu i celkom nepatrné výtvarné udalosti vyvolávajú záujem. Vyvrcholenie úsilia je, keď tamojší riaditeľ rozhodne sa vytvoriť rámec, naplnený každomesačnými výstavami domácich i cudzích umelcov. Rozrastá sa tu živé umenie, predtým gniavené a zatlačované pri nedostatočných životných podmienkach. Vtedy pri vzrastajúcej bytovej kultúre našského živlu hlásila sa už nevyhnutná potreba obrazov a sôch a výstavy tu usporiadané ani z finančnej stránky nevyznievajú naprázdno. V budove múzea, uprostred miestností, naplnených sochami vznešenej gotiky a ľúbezného baroka, dve veľké sály sú naplnené výsledkami sústavnej práce našich maliarov. Využili dennú tlač, rádio, spoločenské stretnutia, slávnostné večierky na mieste výstavy na to, aby vyvolali čím väčší záujem verejnosti o svoje diela. Výstave sa darí, pri otváraní bol prítomný biskup, generáli, zástupcovia úradov a vznešené dámy i páni. Výstava sa stala veľkou spoločenskou udalosťou a stavia mosty k oblastiam, doteraz uzavretým pre výtvarné umenie.

Dobrý chýr o výstave dostal sa aj k ušiam staručkého slovenského krajinára Ľudovíta Čordáka (*1864). Vo svojej starobe je už na kosť schudnutý, ale akoby bol teraz očividne omladol, lebo sa mu naskytla možnosť dostať sa medzi mladších umelcov. S nadšením sa prediera ulicami, vedúcimi k múzeu, manželka a dcéra ho podopierajú z obidvoch strán. Je to preň veľká udalosť, ako kráča hore schodmi a ako sa zjaví na výstavišti, kde ho víta jeho oddaný priateľ, riaditeľ Východoslovenského múzea a predstavuje ho mladým slovenským umelcom. Stojí tam ako strom s polámanými vetvami a v očiach zračí sa mu vďaka, že vidí pred sebou výstavu plodov, ktoré tak miloval. Posadia ho do kresla a dr. Polák donesie niekoľko jeho obrazov, ktoré sú už majetkom múzea, aby mladí videli, v čom spočíva sila Ľudovíta Čordáka. Obrazy predstavujú krajiny s kvitnúcimi lúkami, okrovité, ultramarínové vrchy sedia na horizonte ako pevné múry hradné a priestor naplnený je teplotou a jasom vznešeného včasného leta.

Ten ostarený muž, maliar Ľudovít Čordák, pri tomto stretnutí celý je dojatý a ťažko mu prichodí na požiadanie mladých hovoriť o sebe.

- Len to mi je ľúto, - poznamená trasúcim sa hlasom, - že moja ruka už sotva udrží štetec, hoci oči mám ešte dobré. Tak jasne vidím všetko, čo je na zemi, priestor a ľudí a s posvätnou úctou a oddanosťou by som ich odmaľoval. Všetko je také čisté a veľké okolo mňa a ja pritom už len hyniem, i keď vzdorujem rokom staroby a hovorím žartovne priateľom: Ah, veď ja nikdy neumriem! Ale dnes už ľahko pochopím, kde boli chyby môjho života, v čom som sa mýlil, a kde sú moje slabiny. Vlastne len teraz sa stávam umelcom takým, akým som sa videl v snoch mladosti. Mať tak zdravie, bohatstvo, farby, plátna a veľký ateliér! Čo všetko by som dnes vytvoril. Ale skúste sa uplatniť v takom byte, v akom bývam, v mokrej, tmavej prístavbe pri kamennej bašte. Múry bez izolácie, nijaké slnko, reumatizmus