ČERŇAK, JEFIM BORISOVIČ - VOJNA BEZ VÝSTRELOV

ČERŇAK, JEFIM BORISOVIČ

VOJNA BEZ VÝSTRELOV
(Mify slovesnoj vojny)

Pravda, Bratislava, 1978
preklad Vladimír Lehotský
prebal Otakar Rosa
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-048-78

literatúra faktu, história
312 s., slovenčina

tvrdá väzba s prebalom
stav:dobrý, neautorské venovanie na predsádke

PREDANÉ

*barpe*his*

Známy autor J. B. Čerňak, ktorého knihy Päť storočí tajnej vojny, Na súd dejín, ako aj Prízraky starého sveta vzbudili veľký záujem našich čitateľov, v publikácii Vojna bez výstrelov približuje v historickej retrospektíve formy a metódy psychologickej vojny. Autor vedie čitateľa k zamysleniu sa nad kontinuitou morálky vládnúcich kruhov vo všetkých spoločenských zriadeniach vykorisťovateľského typu v politickej, ideologickej a propagandistickej oblasti. Výstižne píše o tom, ako rímska cirkev a pápeži získali prvenstvo pri využívaní falošných dokumentov v politickej praxi a propagande. Vykresľuje čitateľovi, ako vládnúce triedy s pomocou cirkvi využívali v propagande všetky nástroje a formy ideologického pôsobenia na masy od katedier až po súdne procesy. Možno si tu prečítať množstvo zaujímavých epizód z dejín, oboznámiť sa s rozličnými hnutiami a historickými postavami v súvislosti s propagandistickými trikmi a falošnou propagandou. Na presvedčivých konkrétnych materiáloch ukazuje, že psychologická vojna sa vždy prelínala s tajnou vojnou, ktorá sa vytrvalo usilovala rozširovať pôdu pre činnosť spravodajských služieb.

Obsah

Úvod 5

Pyramídy a gladiátori 9

Konštantínov dar 12

Legenda o Borgiovi 16

Čierny trojuholník . 20

„Richard II. “ v divadle Glóbus 34

Vzlet a pád satana 38

Kongregácia na propagáciu viery 54

Chámovo potomstvo 60

Falošný Závet Petra Velkého 65

Brissotova výrečnosť a Napoleonove argumenty.... 72

Slobodymilovní otrokári 82

Senzácie Daily Mail 92

Gróf Cagliostro, pomsta templárov a okrídlený krokodíl. 96

Triumfy Dohody 118

Účel svätí prostriedky 123

Predobraz uvoľnenia napätia 133

Proroci a falzifikáty 141

Dvaja páni X 154

Blamáž zlomyseľných 160

Gorgulovov výstrel 168

Recepty doktora Goebbelsa 185

„Heslá dňa“ a agresia po etapách 192

Piata kolóna 207

Fraška a tragédia 217

„Sloboda podľa plánu Barbarossa 222

V mundúroch esesmanov 239

Advokáti studenej vojny 251

Poučenie z dejín 266

Tiene minulosti 286

Poznámky 301

 

BOROVIČKA, VÁCLAV PAVEL - VEĽKÉ KRIMINÁLNE PRÍPADY III.

BOROVIČKA, VÁCLAV PAVEL

VEĽKÉ KRIMINÁLNE PRÍPADY III.
(Velké krimnální případy III.)

Tatran, Bratislava, 1991
edícia Zenit (69)
preklad Ján Šufliarsky, Evelina Radičová
obálka Dušan Junek
1. vydanie
ISBN 80-222-0340-8

literatúra faktu, kriminalistika, detektívky
408 s., slovenčina

mäkká väzba
stav: dobrý

1,90 €

*juran*belc*

 
 

VANDENBERG, PHILIPP - TAJOMSTVO VEŠTIARNÍ

VANDENBERG, PHILIPP

TAJOMSTVO VEŠTIARNÍ
Archeológovia dešifrujú najlepšie stráženú záhadu antiky
(Das Geheimnis der Orakel)

Obzor, Bratislava, 1986
edícia Periskop
preklad Karol Dlouhý
obálka Jozef Michaláč
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
65-058-86

literatúra faktu, archeológia, antika, dejiny
264 s., slovenčina, čb obr.

mäkká väzba
stav: výborný, nepoužívaná

1,30 €

*hroda**his*

V záujme cti veštiarní treba povedať, že niektoré pokusy o úplatkárstvo stroskotali. Najpozoruhodnejší prípad tohto druhu sa odohral okolo roku 400 pred n. I. Rozsiahly komplot zosnoval Sparťan Lysandros, človek, o ktorom Cornelius Nepos hovorí, že bol ochotný pustiť sa do každej politickej škriepky, v dôsledku čoho celé Grécko znenávidelo Sparťanov. Preslávil sa víťazstvom svojho loďstva nad Aténčanmi pri Aigospotamoi roku 405 pred n. I. Jeho ďalším významným plánom bolo odstrániť dedičské právo spartských kráľov. Za kráľov mali voliť aj normálnych občanov, akým bol on. Lysandros bol realista, vedel, že neprerazí, ak sa mu nepodarí presvedčiť spoluobčanov o tom, že za jeho plánmi stojí božstvo. Pokúsil sa teda, podobne ako Temistokles, podplatiť delfskú veštiareň. Lenže plán mu nevyšiel. Skúsil to teda v Dódóne. Ani tam nepochodil. Napokon odišiel do Egypta skúsiť šťastie v Amónovej veštiarni. Kňazi v oáze Siwa nielen odmietli Lysandrov zámer, ale dokonca poslali do Sparty poslov s informáciou o pokuse veliteľa ich loďstva o úplatkárstvo. Lysandra postavili pred súd, no pre nedostatok dôkazov ho oslobodili. Až po Lysandrovej smrti, roku 395 pred n. I., vyšiel na známosť rafinovaný plán, ktorý predložil delfským kňazom. V Ponte, v meste ležiacom na severovýchodnom pobreží Malej Ázie, žila vtedy žena, ktorá podľa Lysandrovho návodu rozchýrila, že oťarchavela od Apolóna. Pravdepodobne oťarchavela od samého Lysandra, ktorý mal na to dosť príležitostí počas vojnových výprav k Dardanelám.

 

KAHN, ALBERT E. - VELEZRADA

KAHN, ALBERT E.

VELEZRADA
(High Treason)

Pravda, Bratislava, 1951
edícia Nové pohľady
preklad Alfonz Bednár
obálka J. Roubal
1. vydanie, 15.000 výtlačkov

literatúra faktu, politika,
456 s., slovenčina
hmotnosť: 607 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 € DAROVANÉ THCK

*gopal2*

Témou knihy je velezrada, ktorú pácha americký veľkokapitál na americkom pracujúcom ľude od skončenia prvej svetovej vojny doteraz.

Americký publicista (spoluautor svetoznámej knihy „Veľké sprisahanie“) veľmi zaujímavým spôsobom otvára pred čitateľom neznámu stránku najnovších amerických dejín, analyzujúc koniec vlády prezidenta Wilsona a vládu prezidenta Hardinga, Coolidgea, Hoovera, Roosevelta a Trumana. Za vlády všetkých týchto prezidentov, nevynímajúc ani vládu prezidenta Roosevelta, americký veľkokapitál zapojil do svojho úsilia americké vládne úrady, súdy a stá najrozmanitejších organizácií — aby mohol prenasledovať, umlčovať, žalárovať a deportovať z Ameriky ľavičiarske živly, aby mohol hatiť utváranie robotníckych odborových sväzov a zvnútra ich rozvracať, aby mohol rušiť stávky, aby na úkor pracujúceho amerického človeka mohol drancovať krajinu pomocou podvodných účastín a cenných papierov, aby nakoniec — ale nie na poslednom mieste — udržal svoju pozíciu odvracaním pozornosti od skutočných príčin zla na protičernošskú a proticudzineckú diskrimináciu a presúvaním svojho ťažiska na cestu k fašizmu, imperializmu a k novej vojne.

Pred čitateľom sa tiahne celý rad rasisticko-fašistických a teroristických organizácii, akými je Ku Klux Klan, Výbor pre neamerickú činnosť, Americká légia, Čierna légia, Nemecko-americký Bund atď., a celý sprievod veľmi zaujímavých postáv, „sivých eminencií“ a „silných rúk“ veľkokapitálu. Čitateľ sa soznamuje s veľkým množstvom udalostí, dobre charakterizujúcich „americký spôsob života“, udalostí často strašných, páchnucich gangsterským podsvetím a krvou.

Albert E. Kahn prináša svetlo i do otázok, známych doteraz dosť neúplne. Popri pozitívnom hodnotení kladných stránok Rooseveltovej „novej politiky“ upozorňuje na veľmi nebezpečnú stránku Rooseveltovho zásahu do amerických pomerov: na úsilie zasiahnuť reformami shora, na úsilie o „štátny socializmus“, čo v skutočnosti dalo základy tesnejšej spolupráci veľkokapitálu a vládnych úradov a predpoklady k fašizmu.

Kniha Alberta E. Kahna je pre svetové čitateľstvo výstrahou pred nebezpečenstvom, vyplývajúcim z dnešnej Ameriky, ktorá opustila zásady demokracie a uberá sa na cesty expanzie a výbojov v zahraničí a na cesty tmárskej perzekúcie doma.

KRÁĽ STÁVKOKAZOV

V januári roku 1935 časopis „Fortune" uverejnil na význačnom mieste článok, opisujúci pozoruhodnú životnú dráhu amerického milionára, ktorého sláva a majetok podľa redaktorov časopisu pochádzaly „z práce, aká okrem Ameriky nikde nemôže jestvovať".

Milionárovo meno bolo Pearl L. Bergoff. Jeho prácou bolo profesionálne stávkokazectvo.

Úvodné myšlienky článku v časopise „Fortune“ predložily čitateľovi takýto hypotetický problém:

Ste generálnym riaditeľom. Aspoň tak to máte napísané na dverách kancelárie. Pred týždňom vám vaši robotníci — „chlapci", ako ste ich milo oslovovali — poslali oznámenie, že už uplynulo sedem dní, v ktorých ste sa mali rozhodnúť, či im zvýšite dennú mzdu so 4 dolárov na 4 doláre a 50 centov. Buď to, alebo ... Máte asi tak dvadsať hodín na rozmyslenie ... a štyri dni a štyri noci sú tomu, čo vás ešte neprestala bolieť hlava.

Koľko povedal ten chlap, že chce za to? Za päťdesiattisíc dolárov vám dá naprostú záruku, že prekazí stávku, rozbije odborovú organizáciu a odíde od vás ako od neodškriepiteľného pána vašej továrne. Za päťdesiattisíc dolárov a za koľko rozbitých hláv?

Článok pokračoval:

Uvedené slová sú mienené ako obsah akejsi nejasnej predstavy za duševného zmätku, do ktorého upadne hocktorý riaditeľ, keď sa postaví zoči-voči strašnej kríze hroziacej stávky ... ak sa nakoniec rozhodne postaviť proti nej a bojom s ňou skoncovať, je pravdepodobné, že vstane a zatelefonuje istému pánu Pearlovi L. Bergoffovi z Bergoffovho podniku v New Yorku. Pán Bergoff je totiž najstarším, najostrejším, najlepšie vytvrdnutým praktikom na poli profesionálneho stávkokazectva. V pánu Bergoffovi niet nerozhodnosti.

Vyše dvoch desaťročí sa Pearl Bergoff tešil veľkej sláve. Noviny po celej Amerike familiárne podávaly červenovlasého stávkokaza ako „červeného démona“. Tisíce ozbrojencov a drobných podvodníkov úctivo ho volaly „generálom“. Bergoff si z titulov vybral taký, ktorý si sám vytvoril — „kráľ stávkokazov“.

Pred Pearlom Bergoffom boli ešte aj iní široko-ďaleko známi stávkokazi a on sám mal viac neobyčajne úspešných súčasníkov. Ale čo sa týka nemilosrdného rozbíjania významnejších stávok, nespútaného krvavého násilia a vyberaných zákazníkov, nebolo v Amerike počiatkom tridsiatych rokov človeka, ktorý by sa bol vyrovnal Bergoffovej povesti. Pearl Bergoff postavil totiž stávkokazectvo v Spojených štátoch na základňu modernej masovej produkcie.

„Jediným mojím cieľom sú peniaze,“ vyhlásil Bergoff, keď ako silný, bystrý mladý chlap s býčím krkom prišiel na konci storočia do New Yorku, otvoril si detektívnu agentúru a začal poskytovať bohatým Newyorčanom svoje služby ako ich osobný strážca. Roku 1907 si povedal, že, podľa jeho vlastných slov, viac „peňazí je v priemyselnej práci“. „Priemyselnou prácou“ Bergoff myslel stávkokazectvo.

Keď krajina vstúpila do obdobia depresie a prudkých robotníckych zápasov, všade medzi zamestnávateľmi bolo cítiť bezprostrednú potrebu „priemyselných služieb“ Bergoffovej detektívnej kancelárie. Podľa slov časopisu „Fortune“ „stálo pred ním neobyčajne výnosné desaťročie“.

Keď sa v ďalších rokoch šírila o Bergoffovi povesť ako o účinnom stávkokazovi a keď sa mu do kancelárie valilo toľko objednávok na prácu, že ich nemohol ani vybavovať, dával si neobyčajne záležať na práci, ktorú prijal. Niekedy z osobnej priazne k nejakému významnému koncernu Bergoff privolil na to, že rozbije i menšiu stávku, pravda, ak odmena bude primeraná. Ale obyčajne sa Bergoff špecializoval na rozbíjanie významnejších stávok v kľúčovom priemysle. „Ostatní nech si rozbíjajú stávky výrobcov umelých kvetín,“ povedal Bergoff. „Keď je oceliarska stávka, navštívia mňa.“

Toto boly niektoré z početných amerických firiem, ktoré sa v rokoch 1907-1935 uchádzaly o Bergoffove služby:

American Smelting and Refining Company,

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Krížom-krážom po celej zemeguli stámilióny slobodymilovných ľudí, rozhodnutých udržať si mier, úzkostlivo pozorovaly, akú cestu si zvolí americký národ.

SIGNIER, JEAN-FRANCOIS - TAJNÉ SPOLOČNOSTI

SIGNIER, JEAN-FRANCOIS

TAJNÉ SPOLOČNOSTI

Fortuna Libri, Bratislava, 2007
preklad Zuzana Mrlianová, Mariana Pauliny-Danielisová, Juraj Roháč
1. vydanie
ISBN 978-80-89144-71-6

záhady, literatúra faktu, história,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 1270 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý, nečítaná

9,50 €

*H-6-1*

STRÖBINGER, RUDOLF - STOPA VEDIE K RENÉMU

STRÖBINGER, RUDOLF

STOPA VEDIE K RENÉMU
(Stopa vede k Renému)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1965
preklad Ján Hronec
prebal Augustín Greschner
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
75-072-65

literatúra faktu, história, II. svetová vojna,
199 s., 16 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 292 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, fľak na obálke

0,40 € darované THCK

*cesvo*

V ONÝCH BÚRLIVÝCH JARNÝCH DŇOCH a v lete roku 1938 bolo na československo-nemeckých hraniciach rušno. Hlbokými hustými lesmi, roklinami a skoro nebadateľnými cestičkami prechádzali ako tiene nemeckí agenti s tajným poslaním. Keď naďabili na nemecké hliadky, preukázali sa heslom. Hliadky ich bez akejkoľvek kontroly hneď prepustili. Pre zaručenie úplnej bezpečnosti sa heslá na jednotlivých úsekoch hraníc každý mesiac menili. Na úseku Sebnitz platilo v máji 1938 heslo „Sebeltasche“.

Najužitočnejšími pomocníkmi agentov boli prevažne Nemci spomedzi stúpencov Konráda Henleina. Boli aj najplatnejšími spolupracovníkmi kapitána Dehmela zo zpravodajskej pobočky v Drážďanoch, ktorý riadil sabotáž a propagandu proti Československu. Na rozkaz Abwehru v Berlíne Dehmelove spojky z Drážďan, Wroclavi a z Viedne prepašovali šesť balíkov protištátnych letákov, ktoré sa mali rozširovať na československom štátnom území. Letáky boli určené pre funkcionárov Henleinovej Sudetonemeckej strany. Iná sa rozširovali na Slovensku a medzi maďarsky hovoriacimi občanmi Československej republiky. Vojakov slovenskej a maďarskej národnosti vyzývali, aby hromadne dezertovali. Letáky obsahovali pokyny na vyvolávanie nepokojov v armáde. Nacisti nezabudli využiť aj nacionalistické zameranie slovenských ľudákov a v ich duchu demagogicky vyzývali vytvoriť samostatný slovenský štát.

A-54 však hlásil ešte oveľa nebezpečnejšie akcie nemeckej vojenskej špionáže. Tesne pri hraniciach, v Lobau, Pirne a v Kamenici, zriadili skladištia zbraní, ktoré mali prepašovať do Československa. K nám ich dopravovali nákladnými vlakmi a loďami po Labe. Traskaviny balili do polkilových plechoviek s označením „kompót“ alebo „marmeláda“. Debny s puškami a guľometmi skrývali v železničných vagónoch a dôverníci Abwehru ich dopravovali na miesto určenia. A-54 označil niekoľko tajných nacistických skladišť zbraní na československom území: v Liberci, Mimoni, Ostí nad Labem, Moste, Kadani, veľké skladište bolo aj v Hannersdorfe a ďalšie vo väčších i menších mestách v pohraničí.

V Nemecku pôsobili aj vedúci teroristických skupín a sabotážnych akcií. Do Československa prichádzali na falšované pasy, robili nábor a cvičili záškodnícke skupiny spomedzi sudetských Nemcov. Tieto skupiny neboli veľmi početné, často mali len štyroch členov. Napriek tomu si nemecká zpravodajská služba od nich veľa sľubovala. Jedna z nich, ktorú získal v okolí Chomutova náborový agent Sedmidubský, mala prerušiť telefonické spojenie medzi Štefánikovými kasárňami v Chomutove a jednotlivými úsekmi malých pevností. Dve skupiny mali za úlohu zasypať granátmi pochodujúce československé jednotky po uliciach Chomutova a ďalším trom skupinám z priestoru Chomutova uložili zavraždiť predstaviteľov politickej správy, policajných dôstojníkov a vedúcich Stráže obrany štátu (SOS). Pozdĺž hradských z Chomutova do vnútrozemia si tajne vyhliadli miesta, kde chceli rozostaviť ťažké guľomety, ktoré mali znemožniť prípadný ústup vojenským jednotkám z mesta. Z hlásení A-54 zpravodajskí dôstojníci sa dozvedeli, že zbrane, náboje a traskaviny určené pre teroristické skupiny sú skryté na veľkostatku v Spořiciach, kam ich preniesli vo vreckách a v kufroch. Náboje a traskaviny boli v konzervách s označením čerešne, špargle, slivky a hrušky.

Československé úrady získali aj mená osôb, ktoré prípravu týchto akcií v Nemecku riadili. Muž s krycím menom Mock zo Žitavy, Äussere Weberstrasse, mal na starosti úsek od sliezskej hranice po tok Labe. Bývalý československý dôstojník s krycím menom Waag úradoval na colnici v Altenbergu. Býval v Drážďanoch, Pillnitzerstrasse, a „staral sa“ o oblasť od toku Labe po Český Jiřetín v okrese Most. Inž. Seifert, skrývajúci sa pod krycím menom Sieg, býval v Annabergu v Sasku, telefónne číslo 2314. Kontroloval územie od Českého Jiřetína až po bavorskú hranicu. Teroristické skupiny mali rozvinúť činnosť, len čo sa začnú vojenské akcie medzi Československom 

..............................................................................................................................................................

KELLER, WERNER - A BIBLIA MÁ PREDSA PRAVDU

KELLER, WERNER

A BIBLIA MÁ PREDSA PRAVDU
Vedci dokazujú historickú pravdu
(Und die Bibel hat doch recht)

Tatran, Bratislava, 1969
edícia Literatúra faktu
preklad Vladimír Kubovčák, Ján Letz
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
301-133,4-2395

literatúra faktu, Biblia, história, dejiny,
408 s., 40 čb fot., slovenčina
hmotnosť: 670 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu

PREDANÉ

*H-6-3*

Nijaká kniha v ľudských dejinách nepôsobila tak prevratne, neovplyvnila tak rozhodujúco celý vývoj západného sveta a nerozšírila sa tak po celom svete ako ´Kniha kníh´, Biblia. Dnes je už preložená do viac ako tisíc jazykov a dialektov a ani po dvoch tisícročiach niet nijakých náznakov, že by jej víťazné napredovanie zastavilo. Pri zozbieraní a spracovaní materiálu si autor nekládol nároky na úplnosť. Viedla ho pri tom myšlienka, že je najvyšší čas, aby čitateľovi i odporcovi Biblie, veriacemu, ako aj pochybovačovi, umožnil účasť na vzrušujúcich objavoch tejto triezvej vedy, pozostávajúcej z mnohých vedných disciplín.

CHESTER, GRAHAM - ZBĚSILOST

CHESTER, GRAHAM

ZBĚSILOST
(Berserk!)

Perseus, Plzeň, 1994
preklad Radovan Bílek, Jiří Bouda, Šárka Dejdarová, Pavel Vohlídka
obálka František Spurný
1. vydanie
ISBN 80-901706-4-1

literatúra faktu, kriminalistika,
224 s., čeština
hmotnosť: 300 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zlaci* darované THCK

Kniha zkoumá mnohé z větších případů masových vrahů z celého světa, a pokouší se odhalit zda je vraždění bez motivu a náhodné.

Typický americký kluk

Po druhé světové válce začaly průmyslově vyspělé státy směřovat k éře nevídaného růstu a hojnosti. Rozmach zaznamenala všechna odvětví - průmysl, obchod i sociální politika. Vzkvétal i vojenský průmysl, protože začala studená válka, a závody ve zbrojení a v dobývání vesmíru začaly nabývat na intenzitě. Spojené státy se jako nejpřednější člen aliance západních demokratických států rychle etablovaly v nové pozici silné a vlivné světové velmoci. Ačkoliv existovala zjevná hrozba ze strany komunismu, Američané jako jeden muž věřili, že cesta, kterou Amerika nastoupila, je spolehlivá a že americký sen se splní každému, komu to myslí nebo dře do úmoru. Ve dvou poválečných dekádách lidé Spojených států - titíž lidé, kteří ve třicátých letech zažili hospodářskou krizi, v druhé světové válce odrazili hrozbu fašismu a jež svou neustálou bdělostí drželi pod kontrolou hrozbu komunismu - zažívali zlatý věk stability a prosperity. A v této báječné době vyrůstal v Lake Worth na Floridě, v klidném městečku, vzdáleném pět mil jižně od Palm Beach, Charles Joseph Whitman.

Whitmanova reputace na veřejnosti

Charlie se narodil 24.června 1941 jako nejstarší ze tří synů Charlese a Margaret Whitmanových. Druhorozený syn dostal jméno Patrick a nejmladší John. Whitmanovi byli lidé plní ctižádosti dostat se do vyšších společenských vrstev - na první pohled přímo vzorová americká rodina - a Charles junior byl vzorovým americkým klukem, za nímž se matky vzpurných mladíků toužebně ohlížely. Podle paní L.J.Holleranové, která bydlela na druhé straně ulice, naproti velkému přízemnímu domku Whitmanových, jenž byl postaven ve stylu ranče, byl Charles „jako dítě rozverný a samá legrace, ale nedělal problémy”. Ostatní sousedé měli o něm stejně vysoké mínění.

V mládí byl Charlie skautem a získal jedenadvacet odznaků - v té době byl jedním z nejmladších skautů, kterým se to podařilo -a později získal skautské vyznamenání „Bůh a vlast”. Byl také ministrantem, z čehož měla radost zejména jeho matka, bigotní vyznavačka římskokatolické víry. Margaret milovala bezmezně všechny tři chlapce, ale obzvláštní slabost měla pro svého prvorozeného. Charlie roznášel noviny, doručoval Palm Beach Post, a když pršelo, matka s ním celou trasu objížděla autem. Charles Whitman senior, úspěšný obchodník s instalatérskou technikou, který se vypracoval vlastní pílí, na což byl náležitě hrdý, své syny také rozmazloval. „Vyrůstal jsem jako sirotek a neměl se tak, jako mí synové. Proto jsem jim dal všechno, co jsem jen mohl - dostali od mě auta ještě jako malé děti a mnoho dalších věcí.” I když otcova štědrost byla doprovázena ještě něčím jiným: „Byl jsem přísný otec... Všichni tři synové byli vedeni v duchu 'ano, pane' a 'ne, pane'. Poslouchali mě.” Poslouchala ho i Margaret. „Skutečně jsem svou ženu mnohokrát uhodil... Musím si to přiznat, když jsem měl špatnou náladu, mlátil jsem ji. Ale má žena byla skvělá a pochopila, že už jiný nebudu.”

Pokud se některé otcovy zvláštní způsoby zdály mladému Charliemu nechutné, měl i jiné, kterým Charlie přišel okamžitě na chuť. Charles senior byl blázen do střelných zbraní, což také sám přiznával. A zbraně tudíž visely skoro ve všech místnostech domu. Charlieho začal cvičit v používání střelných zbraní hned, jakmile byl malý Charlie dost silný, aby je udržel pevně v rukou. Podle svého otce to byl „odjakživa fantastický střelec” a v době, kdy končil studium na Střední škole kardinála Newmana, dokázal trefit veverku do oka.

6.července 1959, dvanáct dnů po svých osmnáctinách, se Whitman nechal naverbovat k námořnictvu. Se svou mohutnou tělesnou schránkou - byl vysoký šest stop a vážil 200 liber - pěkným zevnějškem a upravenými, nakrátko ostřihanými blond vlasy, vypadal jako typický, skvělý americký kluk. Zdálo se, že nic nestojí v cestě jeho velice úspěšné kariéře v námořní pěchotě. Zpočátku si nevedl zrovna špatně. Těšil se pověsti vynikajícího střelce, protože získal 215 bodů z 250 možných a kvalifikoval se na Texaskou univerzitu v Austinu, kde měl absolvovat Vědecký program výcviku námořnictva, jehož úspěšné zakončení se rovnalo akademickému titulu bakaláře a znamenalo udělení důstojnické hodnosti.

PERNIŠ, JAROSLAV - ŽENY V LESKU ĽALIÍ

PERNIŠ, JAROSLAV

ŽENY V LESKU ĽALIÍ

Ikar, Bratislava, 2011
obálka Viera Fabianová
1. vydanie
ISBN 978-80-551-2596-1

literatúra faktu, história,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 256 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

3,90 €

*zukol4*

Stredoveká spoločnosť pokladala cudzoložstvo ženy za veľmi ťažký hriech, priamo ohrozujúci rodinu, pretože spochybňovalo nárok jej manžela na otcovstvo detí, ktoré mu porodila. Veľmi vážne k nemu pristupovala aj cirkev. V prípade cudzoložstva burgundských neviest Filipa IV. Pekného nešlo iba o to, že z jeho synov spravili paroháčov. Okrem toho, že porušili sľub manželskej vernosti, čo samo osebe bolo trestuhodné, udržiavali nepovolený ľúbostný pomer s mužmi, ktorí sa prehrešili proti cti tým, že porušili feudálne puto spáchaním cudzoložstva s osobami kráľovského majestátu. Spať so ženou svojho lénneho pána znamenalo podľa vtedajšieho práva spáchať zločin velezrady, a ten sa trestal smrťou.

Ak úlohou básnikov bolo živiť sny a symbolicky vytvárať z princezien charizmatické vládkyne, historikom nezostáva nič iné, iba upozorňovať na to, že legendy celkom nezodpovedajú pravdivému obrazu skutočnosti. Pre feudálnu spoločnosť bol totiž sobáš kráľovskej dcéry predovšetkým predmet rokovania a politického licitovania a len málokto sa skutočne zaujímal o náklonnosť sŕdc. Príbehy žien žijúcich v lesku (ale aj v tieni) zlatých ľalií vôbec neboli príbehmi z románov, v ktorých je čitateľovi hneď jasné, kto je kladný a kto záporný hrdina. V ich živote neexistovalo ostré rozhranie medzi dobrom a zlom, pretože skutočný život nikdy neprial, nepraje a ani priať nebude podobným zjednodušeniam a schémam. Keď sa chceme vrátiť v prúde času späť a spolu s nimi opäť prežiť ich osudy, musíme si uvedomiť, že dejiny sú ako kniha, ktorá sa nedá dopísať, lebo v záujme väčšiny ľudí je znova a znova sa vracať k minulosti a prostredníctvom jej poznania pochopiť lepšie vlastnú prítomnosť.

RNDr. Jaroslav Perniš (1964) sa narodil v Bojniciach. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. So svojou rodinou -manželkou Janou a dvoma synmi Filipom a Jakubom - žije v Prievidzi. Pôsobí ako učiteľ fyziky a chémie na miestnom Gymnáziu V. B. Nedožerského. Jeho veľkou vášňou je história, a to najmä dejiny panovníckych rodov stredovekej Európy. Má rád príbehy slávnych ľudí z dávnych čias, tajomstvá, legendy a povesti, ktoré sú s nimi späté, rád spoznáva a znova prežíva osudy kráľov a kráľovien, odhaľuje ich názory a postoje v najrôznejších životných situáciách, sleduje ich šťastné i tragické okamihy. Je autorom viacerých kníh. V edícii Historické biografie vydavateľstva IKAR mu vyšli Kráľovné v tieni katedrál (2003), Kráľovné renesancie (2005), Jej veličenstvo Smrť (2005), Slzy mocných (2007) a Majestát skropený krvou (2008).

CUI BONO?

Atmosféra na kráľovskom dvore bola po uväznení neviest Filipa IV. Pekného mimoriadne napätá. Schyľovalo sa k zápasu medzi rôznymi záujmovými skupinami. „Príbuzní zapudených princezien sa usilovali znova nadviazať neviditeľné nitky moci a intríg," poznamenáva Maurice Druon a dodáva: „Člnky strachu, márnivosti a ambícií sa rozbehli, aby utkali na novej osnove surovo roztrhané tkanivo." V tejto súvislosti sa vynára niekoľko otázok. Kto mal záujem na odhalení cudzoložstva princezien? Čo tým získal? Komu prospela kríza dynastie, do ktorej ju uvrhla aféra vo veži Nesie? Aby sme aspoň trochu poodhalili oponu, musíme sa vrátiť v prúde času späť. Kronikári v tom majú jasno. Burgundské nevesty Filipa IV. Pekného podľa ich mienky udala jeho vlastná dcéra, anglická kráľovná Izabela.

Počas veľkonočných sviatkov v roku 1313 pasoval kráľ svojich troch synov za rytierov. Pri tejto príležitosti sa zhromaždil v Paríži výkvet francúzskej šľachty. Vtedy ešte nič nenasvedčovalo tomu, že je na obzore tragédia, ktorá ho mala veľmi kruto zasiahnuť, pozbaviť cti tri princezné vznešeného rodu, zosmiešniť ich manželov, a najmä spochybniť budúcnosť kráľovskej dynastie. Medzi hosťami bola i dcéra Filipa IV. Pekného, sprevádzaná manželom, anglickým kráľom Eduardom II. Dejiny jej prisúdili úlohu udavačky a katalyzátora, urýchľujúceho vývoj udalostí. Kronikári sa vtedy predbiehali v chválospevoch na princeznú, ktorá kráľovským výzorom a krásou tak veľmi pripomínala svojho otca. Jeden z nich, Geoffroy de Paris, tvrdí, že „je tou najkrajšou ružou, ľaliou, kvetom, príkladom“, pričom pateticky dodáva: „Veď otca krásneho mala a len spravodlivé je, že z krásy krása rodí sa.“ Z Paríža sa kráľovský dvor presunul do Pontoise, kde požiar spustošil v noci obydlie anglického kráľa. Ten stihol len tak--tak utiecť a zachrániť sa pred plameňmi, držiac v náručí svoju ženu. A práve počas pobytu v tomto meste sa v plnej miere rozhorela nenávisť medzi Izabelou a jej švagrinami. Čo bolo jej príčinou? O tom môžeme iba špekulovať. Nedá sa vylúčiť, že práve v Pontoise sa hrdá a pyšná dcéra Filipa IV. Pekného dozvedela o ich cudzoložstve.

Sama Izabela prežívala vtedy príbeh poníženej ženy a pohanenej kráľovnej, a preto sa veľmi dobre vedela vcítiť do situácie, v akej sa nachádzali jej vlastní bratia. Eduard II. bol slabý panovník. Obklopil sa svojimi obľúbencami, štolbami a mladými remeselníkmi. Priateľstvom k nim tento statný a zároveň zženštený kráľ prekračoval hranice slušnosti a dôstojnosti. Cirkev bola pobúrená jeho správaním, náklonnosťou k mladým mužom a zanedbávaním legitímnej manželky. „Nepriateľstvo položím medzi teba a ženu a ona ti rozdrví hlavu,“ kázal biskup z Oxfordu, citujúc Sväté písmo. Izabela sa cítila nepotrebná a bezmocná. Jej skutočne kráľovská povaha, zdedená po kapetovských predkoch, sa búrila a trpela neustálym úpadkom kráľovskej autority.

Lenže Eduard II. bol jej manžel a pán. Rozhodoval o jej osude. Podľa stredovekých pravidiel mu bola zaviazaná poslušnosťou a musela sa s ním, či sa jej to páčilo alebo nie, deliť o manželské lôžko. Vedela, že otec ju nevydal za muža, ale za kráľa. Vedela, že ju neobetoval z omylu alebo z nejakého rozmaru. Vedela, že jej údelom nebolo žiť vlastný život, ale život kráľovstva, do ktorého ju zaviala dynastická politika jej rodu. Napriek tomu bola znechutená. Keď sa vydávala, ani v kútiku duše jej nenapadlo, že za prinášanú lásku a oddanosť sa jej dostane iba poníženie, nenávisť a opovrhnutie, že bude vypudená z manželskej postele, nie milenkami, 

NOUZA, KAREL - ROUBY ŽIVOTA

NOUZA, KAREL

ROUBY ŽIVOTA

Mladá fronta, Praha, 1985
edícia Kolumbus (105)
ilustrácie Jana Ledvinová
prebal Jana Ledvinová, Milan Nerad
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
23-068-85

zdravie, biológia, literatúra faktu,
224 s., 24 s. čb fot., 8 s far. fot., čeština
hmotnosť: 262 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

0,50 €

*bib10*ZDR

PRVNÍ VÝHLED

Při chorobě zoufalé — zoufalý jen zákrok spasí, anebo nic.

William Shakespeare: Hamlet

Od doby, v níž jsme přerušili transplantační pokusy u našich nemocných, uplynulo něco přes dvacet let. Byly to roky nadějí i zklamání, ale hlavně roky usilovné práce. Převážně se experimentovalo na zvířatech, ale leckde ve světě a také na několika našich pracovištích zkoušeli lékaři léčit dřeňovými převody i nemocné. Z těch, kteří u nás připravovali a ověřovali tuto odvážnou a obtížnou léčbu, je třeba zmínit zvláště hradeckého ortopéda O. Fialu, jičínského rentgenologa M. Kašpara, pracovní skupinu ve Vojenském lékařském výzkumném a doškolovacím ústavu v Hradci Králové vedenou profesorem J. Vaňáskem a docentem M. Bláhou a skupinu v pražském Ústavu hematologie a krevní transfúze vedenou primářem V. Chudomelem.

Celosvětová bilance posledního období je potěšující a nadějná. Především se na řadě pracovišť používá k léčení nemocných jejich vlastní kostní dřeň. Jde hlavně o lidi, kteří onemocněli zhoubnými ohraničenými nádory. Tady je často dříve či později nutné sáhnout k smrtelným dávkám záření nebo chemických léků; zlé vedlejší účinky této léčby se pak napravují naroubováním předem odebrané a pečlivě uchované dřeně.

Léčbu vlastní dření lze použít i u leukémií. Zde se ovšem dřeň neodebírá hned po stanovení diagnózy (to je zachvácena zhoubným procesem), ale v období úplného ústupu choroby — „kompletní remise“ —, kdy se léčbou podaří zničit valnou většinu leukemických buněk. Získaný morek ovšem obvykle ještě obsahuje ojedinělé zhoubné buňky, které je potřeba důmyslnými postupy úplně odstranit.

Rouby cizí kostní dřeně otevírají novou cestu do života většině dětí, jež se narodily s poruchou kmenových buněk nebo s poruchou vývoje lymfocytů, a které jsou proto postiženy těžkou imunitní nedostatečností; donedávna byly odsouzeny k rychlé, neodvratné smrti. Rovněž polovina až tři čtvrtiny nemocných s těžkým dřeňovým útlumem, které dříve ve většině případů nebylo možno vyléčit, mohou být dnes zachráněny přenosy krvetvorných buněk; naděje na uzdravení je zvláště vysoká tam, kde dojde k šťastné souhře okolností (například když nemocný nedostane před transplantací žádnou transfúzi, jež by ho mohla proti štěpu imunizovat, a když má „jednovaječného“ sourozence, či alespoň sourozence se shodnými sebeznaky).

Docela bezbranní nejsme ani v situacích, kdy nemáme k dispozici vhodného dárce dřeně: zde se provádějí přenosy jaterních a brzlíkových, nebo pouze jaterních buněk z lidských plodů. Například docent Getlík z bratislavské dětské kliniky uskutečnil od roku 1973 více než šedesát takových výkonů s řadou pozoruhodných výsledků.

Mimořádně cenné úspěchy byly dosaženy u jednoho z nejkrutějších onemocnění — akutní leukémie. Ještě před dvaceti lety se onemocnění touto zákeřnou chorobou, jež postihuje s oblibou zvláště mladé lidi v květu života, mohlo právem pokládat za neodvratný rozsudek smrti; samovolná vyléčení byla nesmírně vzácná a mnozí lékaři o jejich existenci pochybovali. Dnes je situace jiná: moderní chemické léky dokáží u jednoho z hlavních typů (lymfoblastového) vyvolat úplný ústup nemoci u 95 % dětí a 70 % dospělých; u celé poloviny lze pak ústup udržet trvale a dosáhnout vyléčení!

Naděje se však otvírá i pro ty, u nichž se rozvinul jiný. vůči chemickým lékům odolný typ prudké leukémie: tu naději představuje naroubování zdravé kostní dřeně, nejlépe od geneticky vhodného sourozence. Je-li tento léčebný zásah proveden včas a „lege artis“ — podle nejnovějších výdobytků vědeckého a lékařského výzkumu —, uzdraví se natrvalo více než polovina nemocných! V poslední době se pak ukazuje, že včasný dřeňový roub může také vyléčit až tři čtvrtiny lidí, kteří onemocněli jedním z hlavních typů vleklé leukémie, chronickou myelózou.

DVOŘÁK, JOSEF - ZEMĚ, LIDÉ A KATASTROFY

DVOŘÁK, JOSEF

ZEMĚ, LIDÉ A KATASTROFY

Naše vojsko, Praha, 1987
edícia Mars (27)
obálka Václav Rytina
ilustrácie Jaroslav Svoboda
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
28-011-87

literatúra faktu
208 s., 24 s. čb fot., čeština
hmotnosť: 477 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky, bez prebalu

1,50 €

*bib10*

Katastrofa nemusí být vždy katastrofou v obecně chápaném smyslu slova. V průběhu dávných věků, vzdálených od našeho světa miliardy let, se stávala i impulsem dalšího vývoje, dalšího pohybu v před. Život sám je koneckonců plodem vesmírných katastrof. Přežil je jen prto, že byl schopen překročit své hranice, přizpůsobit se, přeměnit se v nový biologický druh. Převratné-katastrofické-změny v zemské kůře i v ovzduší umožnily, aby se život rozvíjel od nejednodušších organismů až k člověku. Obratlovci se ve vodách dusili nedostatkem kyslíku - až vystoupili na břeh. Člověk se třásl zimou v chladu ledových dob - až se naučili ovládat přírodu, zejména oheň. Překročil svým životem své dosavadní možnosti.

Organismy, které nás mohou zahubit?

Člověk se cítí být pánem světa. Alespoň se tak v mnoha případech chová. Jeho postoj k přírodě je nezřídka až bezohledný. Panuje obecné přesvědčení, že příroda se i po sebevětším zásahu nějak upraví sama. V poslední době se však stále důrazněji ozývají varovné hlasy. Berou se vážně, prakticky se však dělá jen zlomek toho, co je nutné, aby se zabránilo dalšímu zhoršování životního prostředí. Lidská bezohlednost není ovšem nějakým specifickým rysem člověka. I ostatní tvorové v přírodě se chovají svým způsobem bezohledně, protože si nemohou uvědomovat důsledky své činnosti. Člověk ovšem má vědomí, má rozum, je schopen do značné míry předvídat následky svého konání. A přesto ničí zvířata, rostliny, přírodu - protože může. Nebo si aspoň myslí, že může. Uvažuje tak zřejmě proto, že reakce přírody na lidské zásahy jsou pozvolné. Následky se dostaví za dlouhou dobu - za škody zaplatí mnohdy až další generace.

Teprve až v moderní době jsou některé biologické druhy chráněny zákonem před vyhubením - obvykle jen ty, které jsou na pokraji záhuby; i tyto zákony se však nezřídka překračují. Právně je také zakotvena povinnost se zvířaty slušně zacházet a pokládá se za morálně nepřípustné způsobovat jim bolest a utrpení.

Přesvědčení o neškodnosti lidských zásahů do přírody je podporováno pozorováním, že k náhlým velkým změnám zpravidla nedochází. Do jisté míry je tomu tak. Lidský život je příliš krátký na to, aby se případné škody v jeho průběhu projevily. Svět se sice značně změnil za dobu existence života na Zemi, změny však byly pomalé a nikdy nepřekročily hranice, které by byly v rozporu s existencí života. Dokonce ani nedošlo ke změně základních biologických pochodů v buňkách. Vždyť základní způsob existence buněk a života, mechanismus replikace, znovuvytvoření buňky, je stejný u mikroorganismů z nejstarších dob jako u dnešních, a právě tak u makroorganismů. Po celou dobu existence života zůstal stejný a ve stejné formě se přenášel na všechny další evoluční stupně. Genetický aparát baktérie i velryby, nejmenšího a největšího tvora, je ve své podstatě shodný.

SVEDECTVO DOKUMENTOV O AKADEMIKOVI PAVLÍKOVI A TÝCH ĎALŠÍCH

SVEDECTVO DOKUMENTOV O AKADEMIKOVI PAVLÍKOVI A TÝCH ĎALŠÍCH

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1968
obálka Gita Mihalovičová
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-118-68

politika, literatúra faktu, história,
196 s., slovenčina
hmotnosť: 190 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*bib13*

ZO SPRÁVY K. BACÍLKA NA ZASADNUTÍ ÚV KSS 26. APRÍLA 1957

Byro ÚV KSS sa zaoberalo touto skutočnosťou a na žiadosť mnohých delegátov na krajských konferenciách tiež protistraníckym vystupovaním Ondreja Pavlíka, niektorými jeho článkami v Kultúrnom živote, ako aj nesprávnymi vystúpeniami niektorých ďalších súdruhov.

Uznesením byra ÚV KSS bola zriadená komisia, ktorá zistila, že Ondrej Pavlík vyvíja protistranícku činnosť.

Podstata jeho protistraníckej činnosti je v tom, že Ondrej Pavlík nesúhlasil s rozhodnutiami strany pri aplikácii výsledkov XX. zjazdu KSSZ a ako vzor staval aplikáciu uznesení XX. zjazdu KSSZ v Poľsku.

Nesúhlasí s rozhodnutiami celoštátnej konferencie a s vysvetlením súdruha Novotného k procesu so Slánskym.

Vyhlásil, že považuje proces s Husákom za nezákonný a tvrdil, že Husák sa dopustil len určitých politických omylov, a nie zločinu, ďalej, že jeho vystúpenie na ÚV KSS v roku 1951, v ktorom odsúdil činnosť buržoáznych nacionalistov, bolo omylom a že ľutuje, že tak vystúpil.

Ondrej Pavlík šíri medzi kruhmi svojich známych, bratislavských intelektuálov správy, akoby jeho nezvolenie člena byra ÚV KSS súviselo s jeho kritikou, ktorú vyslovil proti niektorým súdruhom, členom ÚV KSS. Toto tvrdenie Pavlíka je vedomým skresľovaním skutočnosti. Ondrej Pavlík nebol volený do byra ÚV KSS preto, že zatajil pred stranou, že v dobe neslobody bol členom HG a zúčastnil sa 14-denného kurzu HM.

Ondrej Pavlík prehlásil na zasadnutí byra ÚV KSS, že má spojenie s určitými súdruhmi v Bratislave, s ktorými rokuje o svojej protistraníckej línii, a na výzvu, aby menoval ľudí, s ktorými diskutoval o svojich nesprávnych názoroch, neodpovedal. Šlo o frakčné spojenie a jeho zatajenie pred stranou.

Ondrej Pavlík vystupoval proti správnosti politiky strany i svojimi článkami uverejňovanými po dohode so súdruhom Špitzerom na stránkach Kultúrneho života. Vo svojom článku o inteligencii snažil sa vraziť klin medzi vedenie strany, robotnícku triedu a inteligenciu a hlásal názory o nadradenosti inteligencie ako tvorcovi teórie marxizmu-leninizmu. Snažil sa dokazovať, akoby protiinteligentské nálady mali legálne pozície vo vedúcich orgánoch strany.

Hoci Ondrej Pavlík poznal uznesenie ÚV KSČ a na uznesení o novom školskom systéme spolupracoval, snažil sa medzi učiteľmi a profesormi svojím vystupovaním a zanášaním svojich pochybností a neplodných diskusií o tomto školskom systéme do verejnej diskusie vyvolať nekľud, pričom ako známy pedagóg nič neurobil pre to, aby sa vyučovanie na školách zlepšilo.

Byro ÚV KSS vyzvalo Ondreja Pavlíka k sebakritike. On, pravda, odmietol predniesť akúkoľvek sebakritiku a vyhlásil že na svojich názoroch trvá.

V dôsledku toho bol Ondrej Pavlík vylúčený zo strany, Byro ÚV KSS uvážilo i situáciu, ktorá vznikla vo Zväze slovenských spisovateľov. Komisia byra ÚV KSS prešetrila tento stav a zistila, že súdruh Juraj Špitzer ako šéfredaktor Kultúrneho života pripustil, aby v Kultúrnom živote boli uverejňované nesprávne názory na politiku strany, a sám niektoré nesprávne názory obhajoval. V dôsledku toho byro ÚV KSS udelilo súdruhovi Špitzerovi pokarhanie a odvolalo

BUCHANAN, THOMAS G. - KTO ZAVRAŽDIL KENNEDYHO?

BUCHANAN, THOMAS G.

KTO ZAVRAŽDIL KENNEDYHO?
(Who killed Kennedy?)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1964
preklad Dušan Ruppeldt
obálka Augustín Greschner
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-077-64

literatúra faktu, história, dejiny,
195 s., slovenčina
hmotnosť: 195 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,70 €

*H-6-4*

Fotografia na obálke našej knižky je historická - zachycuje prezidenta Spojených štátov pri príchode do Dallasu. Usmievajúcu sa manželskú dvojicu na letisku v Dallase delil už iba krátky časový úsek od tragických výstrelov, ktoré ohromili celý svet...

Prečo ľudia zatajili dych?

John Fitzgerald Kennedy, predstaviteľ americkej veľkoburžoázie, si po mnohých neúspešných avantúrach Pentagónu a zpravodajskej služby začal uvedomovať nebezpečenstvo svetovej termonukleárnej vojny pre Spojené štáty samotné. To bol realistický záver zo súčasného pomeru síl vo svete. Postupne sa prepracovával k presvedčeniu, že medzinárodné problémy treba riešiť mierovou cestou a, podľa slov známeho komentátora Drewa Pearsona, „päť mesiacov pred svojim tragickým skonom si urobil záver o nevyhnutnosti mierového spolunažívania". Tieto nové prvky v americkej zahraničnej politike mu získavali vážnosť doma a za hranicami Spojených štátov.

Autor našej knižky, Thomas G. Buchanan, pochádza z amerického Juhu. Študoval v Lawrenceville School a na Yalskej univerzite. Počas druhej svetovej vojny bojoval v americkej armáde v hodnosti kapitána. Šesť rokov bol politickým korešpondentom asi dvadsiatich časopisov v Európe a Ázii. Teraz žije v Paríži a vedie matematické stredisko. Je nositeľom Pullitzerovej ceny. Kniha „THE UNICORN" (Jednorožec) bola v Amerike medzi prvými na zozname bestsellerov za rok 1960.

Thomas G. Buchanan je buržoázny autor. S niektorými jeho formuláciami nebudú naši čitatelia súhlasiť. Zaujme ich však analýza historických súvislosti okolo vrážd amerických prezidentov a rozbor obrovského množstva faktov uverejnených k atentátu na Kennedyho. Ide o otrasnú kritiku americkej buržoáznej spoločnosti.

OFICIÁLNA TÉZA: Strelcom, ktorý vystrelil všetky výstrely, bol Oswald.

Odpoveď na túto otázku závisí od toho, či výstrely boli tri alebo štyri, pretože — ako ma informoval istý vyšetrujúci úradník prezidentskej komisie — keď sa dokáže, že bolo viac výstrelov než tri, možno predpokladať, že vrahovia boli dvaja. Nik na svete, ubezpečoval ma, by nemohol z vražednej zbrane toľkokrát vystreliť vo vyžadovanom časovom rozpätí. A toto je mimoriadne dôležitá skutočnosť, lebo 10. marca, v ten istý deň, keď mi to vyšetrujúci úradník povedal, dostala komisia výpoveď očitého svedka vraždy, Jamesa Richarda Worrella, ktorý prisahal, že počul štyri výstrely.

S touto otázkou súvisí zpráva, ktorú uverejnil Richard Dudman zo St. Louis Post Dispatch (a ktorú potvrdil Frank Cormier z Associated Press), že na prednom ochrannom skle prezidentovho auta bola „malá guľatá" dierka od guľky. Dudmanovu zprávu sa pokúšali vyvrátiť tvrdením, že sklo bolo len poškodené odrazeným úlomkom jednej z guliek, ktorá zasiahla buď prezidenta alebo guvernéra Connallyho. Ak je však Dudmanova zpráva pravdivá, potvrdila by existenciu štvrtého výstrelu, ktorý nezasiahol cieľ a prišiel pravdepodobne zozadu. Výstrel zo železničného nadjazdu, ktorý by zasiahol prezidenta sediaceho na zadnom sedadle, preletel by ponad predné sklo a nepoškodil by ho. Sám Dudman mal dojem, že dierku urobil výstrel prichádzajúci spredu; zjavne si však neuvedomil skutočnosť, že auto zostupovalo po svahu, takže prezidentovo hrdlo bolo pri pohľade zo zeme približne v jednej rovine s horným okrajom predného skla. Vrah na moste by teda musel strieľať ponad horný okraj skla.

Ak by sme aj prijali predbežne tézu, že boli len tri výstrely, všetky zozadu, vzniká ďalšia otázka, či Oswald vedel strieľať s takou zručnosťou, akú dokázal vrah. Ak berieme do úvahy horizontálnu i vertikálnu vzdialenosť medzi oknom na šiestom poschodí a cieľom, znamená to, že prvý výstrel by musel padnúť zo vzdialenosti takmer 100 yardov. Pre strelca v skladišti učebníc by sa táto vzdialenosť po prvom výstrele postupne zväčšovala — asi 10 yardov za sekundu. Je zrejmé už na základe takejto vzdialenosti, že vrahova úloha bola oveľa obťažnejšia než úlohy jeho predchodcov, ktorí zavraždili Lincolna, Garfielda a McKinleyho. Pritom Kennedy bol oveľa vážnejšie zranený než oni. Lincoln žil deväť hodín po výstrele, McKinley osem dní, Garfield 79 dní. Kennedy zomrel po pol hodine. Booth bol len niekoľko decimetrov od Lincolna, keď vystrelil. Czolgosz bol tak blízko, že sa mohol svojej obete dotknúť. Guiteau nebol vo viac ako polovičnej vzdialenosti, z akej strieľal Kennedyho vrah.

A nielen vzdialenosť bola väčšia. V tomto prípade sa po prvý raz obeť pohybovala, keď atentátnik strieľal, ostala v pohybe i po zásahu a pohybovala sa i pri druhom zásahu. To znamená, že bol potrebný predstih: jednak v azimute, jednak v nadstavení pušky. Vrah si nemohol postaviť terč do zacieľovacieho krížika ďalekohľadu na puške — musel strieľať nad a doprava. Nech už by bola zbraň, ktorú používal, čo ako presná, takáto streľba si vyžaduje oko odborníka, ktoré musí presne odhadnúť, kde bude terč pri dopadnutí výstrelu.

K tejto mimoriadnej presnosti treba ešte prirátať prekvapujúcu rýchlosť, s akou vrah strieľal zo zbrane, ktorú musel nabíjať a znovu zacieľovať po každom výstrele. Podľa FBI vystrelil vrah tri razy v rozpätí nie viac ako päť a pol sekundy. To, pravda, neznamená, že rozpätie medzi jednotlivými výstrelmi bolo rovnaké. Naopak, dva výstrely boli veľmi blízko seba — ba padli takmer súčasne. Pritom vrah strieľal z pušky s ďalekohľadom a so záverom, ktorý treba po každom výstrele rukou natiahnuť dozadu, aby sa náboj dostal do hlavne. Takéto pušky používajú odstreľovači; sú to pušky