OROSOVÁ, MARTINA - KOŠICKÁ CITADELA

OROSOVÁ, MARTINA
ŽAŽOVÁ, HENRIETA

KOŠICKÁ CITADELA

A21, Bratislava, 2011
1. vydanie, 2.000 výtlačkov
ISBN 978-80-970831-4-4

história, dejiny,
192 s., čb a far fot., slovenčina
hmotnosť: 1066 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nepoužívaná

9,00 € PREDANÉ

*H-TV-4*

Citadely boli pevnosti s mohutnými hradbami prispôsobené na kruhovú obranu. Mohli byť súčasťou mesta a nadväzovať svojim opevnením na jeho hradby, ale mohli stáť aj samostatne v určitej vzdialenosti od mesta. Sústredila sa v nich vojenská posádka, pre ktorú tu boli vybudované kasárne, nemocnica, kostol, sklad zbraní, pušného prachu, potravín, ale aj remeselnícke dielne uspokojujúce potreby vojska. Košická citadela bola postavená na príkaz cisára Leopolda I. Habsburského z dôvodu zabezpečenia obrany Košíc a posilnenia protitureckej obrannej línie. Jej výstavba začala v lete 1671 po demolácii domov na južnom predmestí podľa plánu Jakuba von Holsta. Mala hviezdicovitý tvar tvorený piatimi bastiónmi s názvami Leopold, Claudia, Montecuccoli, Cintorínsky a Mlynský bastión. Na scénu vojenských dejín vystúpila v roku 1682, keď z nej povstalci Imricha Thökölyho dobyli mesto. Od začiatku 18. storočia boli murované konštrukcie citadely postupne rozoberané a materiál druhotne využívaný na nové stavby. Systematické ničenie citadely a vyrovnávanie terénu viedlo k jej úplnému zániku. Na jej mieste vyrástla mestská časť Košice-Juh. Priarcheologickom výskume v roku 2010 bola odkrytá časť bastiónu Leopold a fragmenty citadely vyhlásené za archeologickú národnú kultúrnu pamiatku.

KING, STEPHEN - TALIZMAN

KING, STEPHEN
STRAUB, PETER

TALIZMAN
(The Talisman)

Ina, Bratislava, 1993
preklad Jarmila Hrabinová
prebal Silvia Vojtková
1. vydanie
ISBN 80-85680-19-X

beletria, román, sci-fi,
550 s., slovenčina
hmotnosť 738 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

15,00 € PREDANÉ

*H-TV-4(3)* rimle

Do rúk sa vám dostáva hrôzostrašné rozprávanie dvoch svetoznámych autorov bestsellerov Stephena Kinga a Petra Strauba. Podarilo sa im vytvoriť majstrovské dielo, ktoré v sebe spája prvky dobrodružného príbehu a hororu.

Hned v úvode sa zoznamujeme s hlavným hrdinom, dvanásťročným Jackom Sawyerom, ktorý sa ocitne v tichom letovisku na ľudoprázdnom newhampshirskom pobreží. Je po sezóne a Jacky so svojou matkou sú jedinými návštevníkmi hotela Alhambra. Jack je plný zmätených pocitov. Jeho matka, herečka Lily Cavanaughová. ktorá po dve desaťročia kraľovala v druhotriednych filmoch, pred niečím uteká. Najprv predáva dom v Los Angeles, potom opúšťa aj prenajatý byt v New Yorku a nakoniec sa ukrýva spolu s Jackom tu, v tomto strašidelnom hoteli. Jack si uvedomuje, že je obklopený smrťou. Najprv záhadne umiera jeho otec Phil, potom aj poručík, dobrý strýko Tommy. Uniká matka len pred bývalým spoločníkom svojho manžela Morganom Sloatom, ktorý sa chce zmocniť celého majetku, alebo aj pred svojou strašnou chorobou? Jack sa totiž obáva, že jeho matka je chorá, že trpí smrteľnou chorobou. na ktorú neexistuje liek. A tak bezradne blúdi po opustenom morskom pobreží a trápi sa nespočetnými otázkami. Na mnohé z nich mu dá odpoveď až stretnutie s novým priateľom, starým černochom Lesterom Speedy Parketom. Speedy mu naznačí, čo treba robiť. Jack má pred sebou poslanie. Aby zachránil život svojej matky, musí sa vydať na dlhú púť k druhému oceánu, kde ho čaká Talizman. Okrem toho sa dozvie, že súbežne s naším svetom existuje ešte iný svet, svet našich denných snov. Speedy ho nazýva prosto Teritóriami. Niektorí ľudia v ňom majú svojich dvojníkov. A vo chvíli, keď sa Jack napije zázračného nápoja, ktorý mu umožní preniesť sa do Teritórií, začína sa odvíjať príbeh jeho putovania, plný desivých zážitkov, pripomínajúcich tie najstrašnejšie nočné mory. Na svojej ceste naprieč americkým kontinentom sa stretáva s dobrom i zlom. V Teritóriách zlo predstavujú netvory, ktoré ho predtým prenasledovali v hrôzostrašných snoch, ale jeho hlavným pôvodcom je strýko Morgan Sloat, ktorý sa tu mení na svojho Dvojníka. Morgana z Orrisu. uchádzača o trón zomierajúcej kráľovnej. A doma, v Spojených štátoch, sú to nástrahy moderného života. Násilie, drogy, chamtivá túžba po peniazoch, falošná viera...

Jack na svojej ceste, v zápase o prežitie, dospieva. Ale stretáva sa i s dobrom. Nájdu sa ľudia i bytosti, ktoré mu pomáhajú, i keď musia pri tom zahynúť. Podarí sa mu naplniť svoje poslanie? Získa Talizman? To vám už prezradí tento tajomný príbeh, ktorý sa číta doslova na jeden dych od začiatku do konca.

Keď som mal šesť rokov...

Vo výčape, ktorý sa po dva predchádzajúce večery o tomto čase už vyprázdňoval, bol krik, akoby tu štamgasti chceli vyčkať úsvit. Všimol si, že dva stoly zmizli - padli za obeť v bitke, ktorá sa strhla tesne pred jeho poslednou výpravou na toalety. Tam, kde predtým boli stoly, teraz sa tancovalo.

"Konečne," povedal Smokey, keď Jack s námahou prešiel za výčapným pultom až na druhý koniec a položil debnu vedľa chladiaceho boxu. "Daj ju dnu a vráť sa po ten posraný Budweiser. Ten si mal doniesť najprv."

"Ale Lori nepovedala..."

Keď mu Smokey ťažkou topánkou dupol na tenisku, v nohe mu vybuchla krutá, pálčivá bolesť. Jack pridusene vykríkol. V očiach cítil horúce slzy.

"Drž hubu," zrúkol Smokey. "Lori nerozozná hovno od marmelády a ty si dosť bystrý, aby si to vedel. Choď a dones mi debnu Budweisera."

Krívajúc sa vrátil do skladu. Zišlo mu na um, či nemá polámané prsty. Vôbec by sa nečudoval. V hlave mu hučalo od dymu, hluku a drsného rytmu The Genny Valley Boys. Dvaja z nich sa na pódiu očividne tackali. V hlave sa mu jasne črtala myšlienka: nemôže čakať do záverečnej. Dlhšie to už nevydrží. Ak Oatley bolo väzením a oatleyský výčap celou, jeho stálymi strážcami boli vyčerpanosť a Smokey Updike. A vyčerpanosť ho možno strážila ešte lepšie.

Aj keď mal obavy, ako budú Teritóriá na tomto mieste vyzerať, čoraz väčšmi bol presvedčený, že jedinú istú cestu preč odtiaľto mu sľubuje zázračný nápoj. Mohol by sa trochu napiť a preniesť sa tam... a keby sa mu podarilo prejsť aspoň dva-tri kilometre smerom na západ, potom by sa mohol znova napiť a preskočiť naspäť do USA, ďaleko od tohto hrozného mesta, možno až do Bushvillu, alebo dokonca do Pembroku.

Keď som mal šesť rokov, keď mal Jacky šesť rokov, keď...

Zobral Budweiser a vypotkýnal sa z dverí... a tam stál vysoký, mohutný kovboj s velkými rukami, ten, čo vyzeral ako Randolph Scott, a hľadel naňho.

"Ahoj, Jack," povedal a Jack si s narastajúcim zdesením uvedomil, že dúhovky mužových očí sú žlté ako kuracie beháky. "Nepovedal ti niekto, že máš vypadnúť? Asi dobre nepočuješ, čo?"

Jack stál, v rukách sa mu triasla debna s Budweiserom, a uprene hľadel do tých žltých očí. Odrazu mu v mysli začala pulzovať hrozná myšlienka, že práve toto naňho striehlo v tuneli, tento muž-čudo s mŕtvymi žltými očami.

"Dajte mi pokoj," povedal, ale podarilo sa mu dostať zo seba len šepot, ktorý mu primŕzal na perách.

Muž pristúpil ešte bližšie k Jackovi. "Mal si odísť."

Jack cúval... a keď sa oprel o stenu a kovboj, ktorý vyzeral ako Randolph Scott, sa k nemu skláňal, zacítil z jeho dychu pach mŕtveho mäsa.

2

Od štvrtka popoludní až doteraz, keď po skončení smeny začali prichádzať do výčapu každodenní hostia, zazvonil telefón dva razy.

Keď zazvonil prvý raz, Jack necítil strach - bol to poisťovací agent a volal kvôli združenému fondu.

O dve hodiny neskôr, keď dal Jack do vreca poslednú fľašu z minulého večera, telefón znovu prenikavo zadrnčal. Tentoraz mykol hlavou ako zviera, ktoré zacíti oheň v suchom lese... ibaže to, čo cítil, nebol oheň, ale ľad. Obrátil sa k telefónu, ktorý bol len na meter od neho. Počul, ako mu zapraskali šľachy na krku. Pomyslel si, že určite uvidí telefón pokrytý ľadom, ľadom, ktorý vyráža z čiernej plastikovej schránky, tlačí sa z dierok v slúchadle v podobe modrých ľadových čiar, tenkých ako tuha v ceruzke, a v cencúľoch visí z ciferníka sťa brada.

Ale bol to len obyčajný telefón. Chlad a smrť sa skrývali v jeho vnútri.

Hľadel naň ako zhypnotizovaný.

"Jack!" zvrieskol Smokey. "Zober ten prekliaty telefón! Za čo ťa, doriti, platím?"

Jack pozrel smerom k Smokeymu, zúfalý ako zviera zahnané do rohu... ale Smokey sa naňho len uprene díval, pery tenké, na tvári netrpezlivý výraz, ktorý sa na nej zjavil vždy tesne predtým, než Lori jednu strelil. Pohol sa k telefónu, sotva si uvedomoval, že hýbe nohami. Čoraz hlbšie a hlbšie vstupoval do tej ľadovej schránky a cítil, že mu na ramenách naskakuje husia koža a vlhkosť v nose sa premieňa na srieň.

Načiahol sa a zdvihol slúchadlo. Ruka mu znecitlivela. Priložil si ho k uchu. Ucho mu znecitlivelo.

"Oatleyský výčap," povedal do tej mŕtvej čierňavy a aj ústa mu znecitliveli.

Hlas vychádzajúci z telefónu bol chrapľavý, škrípavý, bol to hlas čohosi, čo bolo dávno mŕtve, hlas bytosti, ktorú nikto živý nikdy nevidel a pohľad na ňu by mohol človeka priviesť do šialenstva alebo usmrtiť, ostal by ležať s perami pokrytými inovaťou a s vytreštenými očami oslepenými ľadovou smršťou. "Jack," zašepkal zo slúchadla drsný, chrčivý hlas, a vtedy mu aj tvár znecitlivela.

KING, STEPHEN - TRETIE OKO

KING, STEPHEN

TRETIE OKO
(The Dark Half)

Práca, Bratislava, 1992
preklad Veronika Redererová
prebal Juraj Maxon
edícia Knižnica Triumf 3/92
1. vydanie
ISBN 80-7094-280-0

beletria, román, horor,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 542 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

5,00 € PREDANÉ

*H-TV-4(3) rimle

Thada Beaumonta prenasleduje zlá nočná mora v podobe Georgea Starka. Svoj príchod ohlasuje čudným zvukom — Thad počuje hlas tisícov čvirikajúcich vrabcov a v mysli sa mu vynára zlovestná predtucha: Vrabce už zasa letia.

Spisovateľ Thad Beaumont začal pred rokmi písať pod pseudonymom George Stark. Stal sa z neho komerčne úspešný autor kriminálnych „krvákov“. Postupom času zo Starka vyrastie takmer samostatná postava, akoby sa prebudilo k životu „horšie ja“ Thada Beaumonta. Vždy, keď začne písať ďalšiu zo „Starkových“ kníh, akoby sa aj on sám premenil z doktora Beaumonta na pána Starka. Lenže Thad už prekonal svoju životnú a tvorivú krízu, je šťastným otcom dvoch malých dvojčiat a Stark mu začína prekážať. Chce sa ho zbaviť, a tak sa jedného dňa koná pohreb na cintoríne v malom mestečku Castle Rock. Pozostalí však nesmútia, naopak, otvorene dávajú najavo svoju radosť, že sa zbavili nepríjemného príbuzného. Lenže George Stark nie je z tých, čo sa nechajú bez reptania zlikvidovať...

V mestečku Castle Rock ktosi brutálne zavraždí starého vojnového invalida Homera Gamachea. V jeho aute polícia nájde množstvo odtlačkov a ukáže sa, že sú to odtlačky Thada Beaumonta. Lenže Thad má našťastie na čas vraždy skalopevné alibi. Séria ďalších brutálnych vrážd sa odohrá vo Washingtone a v New Yorku, a obete sú vždy istým spôsobom späté s Thadom. Celý prípad vyšetruje castlerockský šerif Pangborn. Jeho podozrenie voči Beaumontovi postupne slabne a aj on sám sa zrazu ocitne vo víre udalostí, ktoré nemôže vysvetliť nijaká logika na svete.

Stredobodom týchto hrôz je George Stark— „horšie ja“ Thada Beaumonta, ktoré ožilo a odtrhlo sa od svojho dvojčaťa. Stark ako neľútostný zabijak ničí všetkých, čo stoja na ceste medzi ním a jeho stvoriteľom. Stark sa blíži a Thad zmobilizuje všetky sily, aby ochránil rodinu a seba. A vtedy sa nad jazerom Castle Lake zjavia sprievodcovia živých mŕtvol na ceste do sveta živých... Komu však pomôžu, po koho si prišli?

Tretie oko je ďalší z románov Stephena Kinga, spisovateľa, ktorého si obľúbili aj slovenskí čitatelia. Je to príbeh hrôzostrašný a pritom skutočný, príbeh o človeku, čo zneužil dar od Boha a svojím vnútorným tretím okom hľadel na veci, ktoré majú ostať pochované v hlbinách podvedomia.

STEPHEN KING žije so svojou manželkou v meste Bangor v štáte Maine. Tento v súčasnosti najúspešnejší svetový spisovateľ napísal niekoľko kníh aj pod pseudonymom Richard Bachman.

Štrnásť

ŠIALENÁ PLNKA

1

Chlapík s idiotsky riedkymi mačacími fúzikmi bol oveľa rýchlejší, než Stark pôvodne predpokladal.

Stark čakal Michaela Donaldsona rovno za ohybom chodby pri dverách jeho bytu. Všetko by prebehlo oveľa ľahšie, keby sa Stark dostal dnu prvý, ako sa mu to podarilo u tej mrchy, ale už letmým pohľadom sa presvedčil, že zámka na dverách, na rozdiel od tej jej, nebola nainštalovaná len tak hala-bala. Mohlo to však aj tak dopadnúť dobre. Bolo neskoro a všetky králiky v králikárni by mali sladko spinkať a snívať o ďatelinke. Donaldson sám by mal byť pripitý a pomalý — ak sa vraciaš domov o štvrť na jednu v noci, asi to nebude z mestskej knižnice.

Donaldson naozaj vyzeral mierne pripitý, ale vôbec nebol pomalý.

Len čo začal cinkať a klinkať zväzkom kľúčov, Stark vystúpil spoza ohybu chodby a švihol britvou. Zamýšľal toho chlapa rýchlo a účinne oslepiť. Potom, o zlomok sekundy prv, ako sa zmôže na čosi viac než prvý výkrik, otvorí Donaldsonovi hrdlo, presekne mu hltan a hrtan a zároveň hlasivky.

Stark sa neusiloval pohybovať potichu. Chcel, aby ho Donaldson počul, chcel, aby sa k nemu obrátil tvárou. Tým mu to uľahčí.

Donaldson sa spočiatku správal podľa očakávania. Stark mu švihol britvou smerom do tváre v krátkom priamom oblúku. Donaldsonovi sa však podarilo trochu uhnúť hlavou nie veľmi, avšak oveľa väčšmi, než Stark rátal. Britva nezachytila oči, ale zviezla sa po čele a odhalila kosť. Plát kože ovisol Donaldsonovi nad obočím ako uvoľnený pás tapety.

,,Pomoc!“ zabečal Donaldson priškrteným barančím hlasom a Starkovi bolo zrazu jasné, že s nim bude mať veľa roboty. Dočerta!

Stark sa k nemu priblížil, britvu držal pred vlastnými očami s čepeľou mierne naklonenou, ako keď toreador zdraví býka pred koridou. V poriadku. Hra sa nemôže zakaždým odvíjať presne podľa vopred určených pravidiel. Špehúňa síce neoslepil, ale z reznej rany na čele sa mu valili litre krvi, a ak malý Donaldson čosi videl, tak len cez lepkavú červenú hmlu.

Švihol Donaldsonovi po krku, a ten mizerák mykol hlavou dozadu tak rýchlo ako štrkáč, keď odskočí z dosahu úderu. Mal neuveriteľnú rýchlosť a Stark sa pristihol, že toho chlapa trochu obdivuje napriek jeho idiotským riedkym mačacím fúzom.

Čepeľ rozrazila vzduch len pol centimetra od chlapovho hrdla. Znovu zakričal o pomoc. Králiky v tomto veľkomeste, v tomto Veľkom červivom jablku, nikdy nespia veľmi tvrdo. Už budú hore. Stark zmenil smer, stiahol čepeľ späť a zároveň sa vypol na špičky a vrhol sa telom vpred. Bol to graciózny baletný pohyb a mal všetko skoncovať. No Donaldsonovi sa akosi podarilo zdvihnúť ruku do výšky krku. Namiesto osudnej rany mu Stark zasadil len sériu dlhých nehlbokých rezných rán, ktoré neskôr policajný patológ označí ako obranné. Donaldson vystrel ruku dlaňou napred a britva mu prešla po všetkých štyroch prstoch v mieste, kde vyrastajú z dlane. Na prstenníku nosil ťažký pečatný prsteň a vďaka tomu ostal prstenník jediný nedotknutý. Ozvalo sa výrazné krátke kovové brinnnk! — keď ostrie prešlo po prsteni a zanechalo v rýdzom zlate jemnú ryhu. Ostatné tri prsty britva čisto odrezala, vkĺzla do mäsa ľahko ako nahriaty nôž do masla. Po preseknutí šliach klesli prsty ako odložené handrové bábky, iba prstenník ostal vztýčený, akoby bol Donaldson v zmätku a hrôze použil na známe vulgárne gesto nesprávny prst.

Keď tentoraz Donaldson otvoril ústa, z celej sily zavyl a Stark pochopil, že odtiaľto už neodíde nepozorovaný. Teraz na to mohol dať krk. Pôvodne si myslel, že sa mu to podarí, lebo Donaldsona nemienil nechať nažive tak dlho, aby stihol zakričať o pomoc, lenže dopadlo to ináč. Napriek všetkému nemal v úmysle nechať Donaldsona nažive. Keď raz načneš takúto špinavú robotu, nemôžeš to nechať, dokiaľ nie je hotová buď robota, alebo ty.

Stark sa vrhol vpred. Presunuli sa po chodbe ďalej, takmer až k dverám susedného bytu. Švihol britvou bokom, aby očistil čepeľ. Jemná spŕška kvapiek sa rozprskla na smotanovo vymaľovanej stene.

Na vzdialenejšom konci chodby sa otvorili dvere a chlap v modrom pyžamovom kabáte s rozstrapatenými vlasmi vystrčil von hlavu a plecia.

„Čo sa tu robí?“ zakričal drsne, čím naznačoval, že ho nezaujíma, ak je tu aj rímsky pápež, večierok už skončil.

„Vražda,“ odvetil Stark konverzačným tónom 

KING, STEPHEN - VRECE KOSTÍ

KING, STEPHEN

VRECE KOSTÍ
(Bag of Bones)

Ikar, Bratislava, 2000
preklad Marína Gálisová
prebal Jacek Kopalski, Viera Fabianová
ISBN 80-7118-883-2

beletria, román, horor,
512 s., slovenčina
hmotnosť: 573 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

7,00 € PREDANÉ

*H-TV-4(3)

Hlavnou postavou je spisovateľ Michael Noonan, ktorému náhle zomiera manželka. Až po pitve sa dozvedá, že jeho žena čakala dieťa, dcérku, po ktorej dlho túžili. Po tejto traumatizujúcej udalosti Michael stráca schopnosť písať a postihujú ho desivé sny, v ktorých sa vracia na svoje letné sídlo k jazeru Dark Score, do zrubu Sara Laughs. Keď nočné mory neustávajú, Michael sa rozhodne, že strávi na chate leto, vypátra príčinu svojich snov a možno začne opäť písať.

V oblasti menom TR-90, ktorá leží pri jazere a je to skôr osídlenie ako mestečko, sa stretáva s Mattie, mladou vdovou, ktorá sama vychováva dcérku Kyru.

Jej svokor, bohatý Max Devore, jej chce dieťa odobrať, ale Michael sa rozhodne Mattie pomôcť a najme jej právnika.

Po dlhých útrapách sa Michaelovi podarí rozlúštiť záhadu zrubu Sara Laughs aj hrozivú silu, ktorá núti obyvateľov TR-90, aby už dlhé roky prinášali obety pomstychtivému duchovi. Michael sa vzdáva kariéry spisovateľa a rozhodne sa osvojiť si Kyru, ktorú len zázrakom zachránil z pazúrov zla.

Kráčal som po Ulici na sever. Lemovali ju lampióny, ale ani jeden nesvietil, pretože bol biely deň - jasný biely deň. Matné, oparom tlmené júlové svetlo zmizlo. Obloha mala tmavozafírovú farbu, ktorá je výhradným majetkom októbra. Pod ňou svietilo indigové jazero a odrážalo zlatisté lúče slnka. Stromy horeli ako fakle, tesne za vrcholným štádiom jesenného sfarbenia. Južný vietor sa okolo mňa pohrával s napadaným lístím a v šuchotavých, voňavých závanoch mi ujúkal pomedzi nohy. Lampióny prikyvovali, akoby sa im jeseň preveľmi páčila. Niekde vpredu znela tichá hudba. Sara a Red-Tops. Sara to znovu riadne rozkrútila, vyspevovala a zároveň sa smiala tak, ako to len ona vedela... len prečo znel ten smiech takmer ako vrčanie?

„Počúvaj, beloch, nikdy by som nezabila vlastné dieťa. Ako ti také čosi mohlo zísť na um?“

Zvrtol som sa na opätku, presvedčený, že stojí rovno za mnou, ale nik tam nebol. Alebo...

Bola tam Zelená pani, ibaže si svoju listovú róbu prezliekla, vymenila ju za jesennú toaletu a stala sa Žltou paňou. Holý borovicový konár za ňou ešte stále ukazoval na cestu: choď na sever, mladý muž, choď na sever. Nedaleko od nej stála pri chodníku ďalšia vŕba, presne tá, ktorej som sa kŕčovito držal, keď ma pochytil ten strašný pocit, že sa topím.

Čakal som, že znovu príde - že sa mi ústa a hrdlo naplnia železitou chuťou jazera -, ale nič sa nestalo. Opäť som si pohľadom premeral Žltú paniu a za ňou sa moje oči dotkli Sary Laughs. Dom tam stál, ale bol omnoho menší. Nemal severné ani južné krídlo, ba ani druhé poschodie. A nestál pri ňom Johannin ateliér. Nič z toho ešte nepostavili. Vŕba-žena so mnou pricestovala až z roku 1998 a neopustila ma ani druhá vŕba-kamarátka, naklonená nad jazerom. Takže -

„Kde som?“ spýtal som sa Žltej panej a prikyvujúcich lampiónov. Vtom mi zišla na um lepšia otázka. „Kedy som?“ Odpoveď neprišla. „Je to sen, však? Spím v posteli a toto sa mi sníva.“

Kdesi v diaľke na rozžiarenom, zlatisto sa blýskajúcom zrkadle jazera zakričala potáplica. Dvakrát. Raz znamená áno, dvakrát nie, uvedomil som si. Kdeže sen, Michael. Neviem, čo by to ehe mohlo byť - možno dajaké duchovné cestovanie v čase -, ale nie je to sen.

„Je toto skutočnosť?“ položil som otázku doprázdna a odkiaľsi spoza stromov, kde chodník, ktorý bude neskôr známy ako lesná cesta číslo štyridsaťdva, beží smerom k prašnej ceste, ktorá sa stane hlavnou cestou číslo šesťdesiatosem, zakrákala vrana. Len raz.

Podišiel som k vŕbe, čo sa klaňala jazeru, objal som ju rukou (v hlave sa mi zaiskrila spomienka na Mattin pás, na kĺzanie látky na jej pokožke) a pozrel som do vody, napoly som chcel, aby tam ležal ten utopený chlapec, a napoly som sa toho obával. Chlapec tam nebol, ale na mieste, kde predtým ležal, bolo čosi iné. Palička so zlatou hlavicou. Palička od Boston Post. Okolo nej boli obkrútené stuhy, konce im lenivo povievali vo vode - biele stuhy s jasnočervenými okrajmi. Pohľad na takto zabalenú Royceovu paličku mi pripomenul maturity na strednej škole a taktovku, ktorou máva predseda triedy, keď vedie vyobliekaných študentov na miesta. Teraz som pochopil, prečo mi starý nezdvihol telefón. Royce Merrill už na žiadne telefóny reagovať nebude. Bolo mi to jasné a vedel som aj to, že som sa ocitol v čase ešte pred Royceovým narodením. Bola tu Sara Tidwellová, počul som ju spievať, a v roku 1903, keď sa narodil Royce, už bola Sara dva roky preč, odišla aj so svojou rodinou, ktorou boli Red Top Boys.

„Choď, Mojžiš,“ povedal som paličke, obalenej stuhami, uloženej vo vode. „Choď do zasľúbenej krajiny.“

Kráčal som ďalej, za hudbou, studený vzduch a ujúkajúci vietor ma poháňali. Teraz som už počul aj hlasy, veľa hlasov, rozprávali sa, kričali a smiali sa. Nad nimi sa ozýval drsný, nástojčivý krik vyvolávača: „Poďte, ľudkovia, rýchlo, rýchlo, rýchlo! Všetko máme, všetko u nás nájdete, ale rýchlo, predstavenie sa začína už o desať minút! Uvidíte hadiu ženu Angelinu, krúti sa, tancuje, očarí vám zrak a ukradne srdce, ale nechoďte k nej blízko, lebo jej uhryznutie je smrteľné! Uvidíte chlapca so psou tvárou, hrôzu z južných morí! Uvidíte človeka-kostlivca! Uvidíte obludu menom Gila, ktorá je pozostatkom Bohom dávno zabudnutých čias! Uvidíte bradatú ženu a všetkých vraždiacich Marťanov! Všetko máme u nás, tak rýchlo, rýchlo, rýchlo!“

KING, STEPHEN - MUŽ NA ÚTEKU

KING, STEPHEN
(aka BACHMAN, RICHARD)

MUŽ NA ÚTEKU
(The Running Man)

Práca, Bratislava, 1992
preklad Alena Šťastná, Marta Frühaufová
prebal Juraj Maxon
1. vydanie
ISBN 80-7094-259-9

beletria, román, sci-fi,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g

tvrdá väzba s prebalom

3,00 € stav: zachovalá, knižničné pečiatky *bib16* PREDANÉ
5,50 € stav: veľmi dobrý *rimle* PREDANÉ

Každý večer všetci Američania sledujú obľúbenú televíznu show, hru Muž na úteku. Každý večer majú možnosť vidieť, či súťažiaci aj ďalší deň unikol smrti v rukách tzv. Lovcov, vycvičených zabijakov. Muža na úteku predstavia televíznym divákom ako nepriateľa štátu a spoločnosti a ľudia pri obrazovkách i mimo nich sa môžu podieľať na jeho dolapení a zlikvidovaní. Na toho, kto prežije tridsať dní, čaká lákavá cena — bilión dolárov. Doterajší maximálny rekord je osem dní...

Práve sa do hry zapája nový súťažiaci, Ben Richards, nekonvenčný inteligentný rebel. Vsádza svoj život, aby takto získal peniaze na lieky pre chorú dcéru. Podarí sa mu to?

Po Mŕtvej zóne, Podpaľačke, Treťom oku a Mizérii sa vám dostáva do rúk Muž na úteku, ďalší úspešný román Stephena Kinga, jedného z najznámejších a najlepších autorov psychologického thrilleru v USA. Román je napínavou hrou na život a na smrť. Stal sa námetom pre filmové spracovanie, v ktorom hlavnú úlohu — muža na úteku — hrá Arnold Schwarzenegger.

... Mínus 075

a POKRAČUJEME...

Zobudil sa po štvrtej popoludní — lov sa teda už začal. Ak vezme do úvahy časový rozdiel, začal sa vlastne pred troma hodinami. Pri tejto myšlienke ho zamrazilo vo vnútornostiach.

Vložil do kamery novú pásku, zobral do ruky bibliu a s obliečkou na hlave desať minút stále dokola čítal desať prikázaní.

V zásuvke písacieho stola našiel obálky s menom a adresou hotela. Chvíľu zaváhal, ale vedel, že je to vlastne jedno. Bude sa musieť uspokojiť s Killianovým sľubom, že ak sa vedenie Hier dozvie miesto jeho pobytu zo známok alebo spiatočných adries, neprezradí ho McConeovi a jeho cvičeným psom. Nedá sa nič robiť, bez pošty sa nezaobíde. Poštové holuby mu k dispozícii nedali.

A tak vyšiel na chodbu a hodil kazety do medzimestskej poštovej schránky, ktorú našiel pri výťahoch. Pochybnosti v ňom narastali. Hoci zamestnanci pošty nemali nárok na odmenu za udanie pobytu súťažiacich, stále sa mu zdalo, že je to veľmi riskantné. No ostávala mu iba jediná alternatíva

— nesplnenie súťažnej podmienky. A to si nemohol dovoliť. Vrátil sa na izbu, zastavil sprchu (v kúpeľni bolo sparno

ako v tropickej džungli) a znovu si ľahol, aby trochu porozmýšľal.

 Ako má utekať? Čo by bolo najlepšie urobiť?

Pokúsil sa vžiť do myšlienok priemerného súťažiaceho. Samozrejme, prvým impulzom je čisto živočíšny inštinkt

— zahrabať sa niekde, vyhrabať si noru a skryť sa v nej.

A presne to urobil. Zahrabal sa v hoteli Brant.

Budú s tým Lovci rátať? Áno. Vôbec nebudú hľadať muža na úteku. Budú hľadať muža v skrýši.

Môžu ho nájsť v jeho nore?

Veľmi sa mu žiadalo odpovedať záporne, ale nemohol. Zamaskoval sa dobre, ale narýchlo. Ľudia si zvyčajne nič nevšímajú, no nájdu sa aj výnimky. Možno ho už niekto zaregistroval. Recepčný. Poslíček, ktorý mu priniesol raňajky. A možno niektorý z tých chlapov bez tváre v pervertokine na Štyridsiatej druhej ulici.

Nie je to pravdepodobné, ale ani vylúčené.

A čo jeho najdôležitejšia ochrana, falošné papiere, ktoré mu vyrobil Molie. Ako dlho ho budú kryť? Tak teda — taxikár, ktorý ho viezol od budovy Hier, vie, že smeroval do Južného mesta. A Lovci sú až desivo schopní. Tvrdo pritlačia na všetkých jeho známych, od Jacka Gragera až po tú potvoru Eileen Jennerovú z ich domu. Bude horúco. Nepotrvá dlho a niekto, možno práve ten chmuľo Flapper Donnigan, vybľaboce, že Molie občas falšuje papiere. A ak narazia na Molieho, je po paráde. Starinár sa nevzdá hneď, chvíľu to mlátenie vydrží, je prešibaný a zopár vojnových jaziev na viditeľných miestach mu urobí na okolí dobrú reklamu. A bol by nerád, keby mu v kšefte jedného dňa vznikol požiar samovznietením. A potom? To je už hračka. Po kontrole na troch letiskách v Hardingu zistia, že John G. Springer si urobil polnočný výlet do prehnitého jablka New Yorku.

Ak narazia na Molieho.

Na to môžeš vziať jed. Na to musíš vziať jed.

To značí, že treba utekať. Kam?

Nevedel. Celý život sa nepohol z Hardingu na stredozápade. Východné pobrežie nepoznal. Nepoznal tu ani jedno mesto, nemal sa tu kam rozbehnúť a hľadať útočisko, kde by sa cítil ako doma. Tak kam? Kam?

V napätej a nešťastnej mysli sa mu začal premietať strašidelný film. Bez problémov našli Molieho. Za necelých päť minút z neho vytĺkli meno Springer, no najprv mu ešte vytrhli dva nechty, do pupku mu naliali benzín zo zapaľovača a vyhrážali sa, že ho zapália. Potom stačilo len zdvihnúť telefón (videl v duchu elegantných, nenápadných mužov v rovnakých gabardénových plášťoch), aby zistili, že o pol tretej východného času dorazil do New Yorku — zoznamy ubytovaných sa každý deň registrujú v počítačoch. Už sa blížia, obkľúčili celý hotel. Vrátnikov, poslíčkov, recepčných a barmanov nahradili Lovci. 

.....................................................................................................................

... posledná veta ...

Explózia bola obrovská. ožiarila noc ako Božia pomsta a rozosievala oheň do vzdialenosti dvadsiatich blokov.

KING, STEPHEN - MIZÉRIA

KING, STEPHEN

MIZÉRIA
(Misery)

Smena, Bratislava, 1991
preklad Dušan Janák
obálka Jozef Pernecký
1. vydanie
ISBN 80-221-0180-X

beletria, román, horor,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

4,00 € PREDANÉ

*H-TV-4(3)* rimle

Pred vyše desiatimi rokmi napísal STEPHEN KING istému mladému mužovi do knihy toto venovanie: „Môjmu najväčšiemu obdivovateľovi Markovi Chapmanovi.“ Netušil, že pred ním stojí budúci vrah Johna Lennona. Aj v románe Mizéria sa obdivovateľka pokúsi odstrániť svoj idol.

STEPHEN KING je jedným z najpopulárnejších a najčítanejších súčasných amerických tvorcov tzv. literatúry hrôzy. Spomeňme iba romány, ktoré vyšli v slovenskom preklade: Mŕtva zóna a Podpaľačka.

Román Mizéria patrí medzi tie Kingove diela, v ktorých fyzické či psychické hrôzy majú svoju reálnu podstatu, nie sú fiktívne, neskutočné, neprirodzené ani nadprirodzené. Mizéria je príbehom psychopatky Annie Wilkesovej a známeho autora historických próz Paula Sheldona, ktorého Annie, bývalá zdravotná sestra, dopraví po ťažkej autonehode do svojho domu a začne „liečiť“...

Stephen King sa v tomto románe opäť prejavil nielen ako vynikajúci rozprávač, ale aj ako skúsený analytik nezvyčajných, najmä patologických stavov ľudskej psychiky. Aj keď sa dávka psychických hrôz môže zdať priveľká, domnievame sa, že sú psychologicky náležite motivované. Stephen King udržiava čitateľa v neustálom napätí a stupňuje ho až do vzrušujúceho a nečakaného konca.

Mizériu odporúčame každému, kto si chce otestovať pevnosť svojich nervov.

„Mohla by si mi obstarať radšej nejaký iný papier,“ povedal jej, keď sa vrátila, aby mu na pracovnú, dosku položila písací stroj a papier.

„Iný ako tento?“ spýtala sa a poklopkala prstom na balík papiera značky Corrasable Bond v celofánovom obale. „Veď tento je najdrahší! Povedali mi to v papiernictve!“

„A to, že najdrahšie nemusí byť vždy najlepšie, ti matka nikdy nepovedala?“

Annie stiahla obrvy. Jej počiatočný zmätok vystriedala nevôľa. Paul usúdil, že o chvíľu ju pochytí zlosť.

„Nie, nepovedala. Ale zato mi vravela, pán mudrlant, že za málo peňazí býva málo muziky.“

Už zistil, že nálada sa jej mení ako jarné počasie na stredozápade. Každú chvíľu sa mohlo prihnať tornádo, a keby ako farmár zbadal na oblohe chmáry, aké má teraz Annie na tvári, okamžite by celú rodinu zahnal do pivnice skryť sa. Čelo jej celkom zbledlo. Pohybovala nozdrami ako zviera, keď zacíti požiar. Kŕčovito roztvárala a zvierala prsty, akoby v nich niečo drvila.

Akýsi vnútorný hlas ho zahriakol, že ju potrebuje, že je na ňu odkázaný a nech radšej ustúpi, nech si ju uzmieri, kým je ešte čas - ak je ešte vôbec čas -, ako domorodý kmeň v poviedkach Ridera Haggarda uzmieroval svoju rozhnevanú bohyňu prinášaním obetí.

No druhá polovica jeho osobnosti, vypočítavejšia a menej vydesená, ho upozorňovala, že nezvládne rolu Šeherezády, ak zo strachu ustúpi zakaždým, len čo sa Annie rozčúli. Rozčuľovala by sa ešte častejšie. Keby tak strašne netúžila po niečom, čo jej môžeš dať, bola by ťa rovno zaviezla do nemocnice, alebo po čase zabila, aby sa uchránila pred Roydmanovcami - podľa Annie je totiž svet plný Roydmanovcov, podľa Annie striehnu za každým kríčkom. A ak si to s ňou zaraz nevyjasníš, Paulie, kamoš, možno si už nikdy netrúfneš.

Dýchala čoraz rýchlejšie, priam dychčala, v rovnakom rytme roztvárala a zatínala päste a Paulovi bolo jasné, že o chvíľočku ju už nezastaví.

Pozbieral posledné zvyšky odvahy a zúfalo sa pousiloval dodať svojmu hlasu ten správny namrzený, ale pritom takmer ľahostajný tón: „A nerozčuľuj sa. Tým nič nezmeníš.“

Stuhla, akoby ju udrel, a zlostne naňho zagánila.

„Veď o nič nejde, Annie,“ povedal trpezlivo.

„To je iba finta,“ zavrčala. „Nechceš mi tú knihu napísať, a tak si vymýšľaš kadejaké finty, aby si nemusel začať. Čakala som to. Veru tak. Lenže to ti nepomôže. To...“

„Hlúposť,“ prerušil ju. „Povedal som, že nechcem začať?“

„Nie... nie, ale...“

„No vidíš. Lebo ja chcem začať. Ale poď si sem niečo pozrieť, ukážem ti, v čom je problém. Prosím ťa, dones aj ten Websterov krčah.“

„Čože?“

„Tú nádobku, čo sú v nej perá a ceruzky. Novinári to zavše nazývajú aj Websterove krčahy. Podľa Daniela Webstera.“ Vymyslel si to iba v tomto okamihu, ale malo to želaný účinok -vyzerala ešte zmätenejšia ako zvyčajne, bezradná vo svete zasvätencov, o ktorom nemala ani potuchy. Zmätok akoby rozptýlil a zneutralizoval jej zlosť; videl, že vlastne ani nevie, či má dôvod zlostiť sa.

Doniesla mu nádobku s perami a ceruzkami, tresla ju na pracovnú dosku a Paul v duchu zajasal: Dočerta! Vyhral som! Nie, nie celkom. Vyhrala Misery.

Ale ani to nie je pravda. Skôr Šeherezáda. Vyhrala Šeherezáda.

„Čo...“ začala podráždene.

„Pozri.“

Otvoril balík Corrasable Bond a vybral jeden papier. Ostro zastrúhanou ceruzkou na ňom urobil čiaru. Zatým guľôčkovým perom nakreslil ďalšiu čiaru, rovnobežnú s prvou. Potom prešiel palcom po vláknitom povrchu papiera. Obidve čiary sa rozmazali, čiara ceruzkou väčšmi ako čiara perom.

„Vidíš?

„No a čo?“

„Aj tá naklepaná sa bude rozmazávať,“ povedal. „Nie natoľko ako ceruzkou, ale väčšmi ako tá perom.“

„Chceš tu azda celý čas sedieť a každú stranu rozmazávať palcom?“

KING, STEPHEN - NOČNÁ ZMENA

KING, STEPHEN

NOČNÁ ZMENA
(Night Shift)

Smena, Bratislava, 1993
edícia Libresso (6)
preklad Hviezdoslav Herman, Anna Lysá, Katarína Steskálová, Ľuben Urbánek, Darina Urbánková
1. vydanie
ISBN 80-221-0267-9

beletria, próza krátka, horor,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 340 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

6,00 € PREDANÉ

*H-TV-4(3)* rimle

KEĎ SI VEČER LÍHAM DO POstele, vždy si dám s veľkým strachom záležať, aby som si nohy riadne schoval pod prikrývku, len čo zhasnem svetlo. Nie som síce dieťa... ale nerád spím s nohou vykúkajúcou z postele. Čo keby sa spod postele vystrčila studená ruka a chytila ma za členok? Zvrieskol by som. Krik by zobudil aj mŕtvych. Prirodzene, nič podobné sa nestane a všetci to dobre vieme. V nasledujúcich príbehoch sa stretneme s najrôznejšími nočnými príšerami, upírmi, démonmi, tajuplnými prízrakmi a inými hrôzostrašnosťami. Do jedného neskutočnými. Strašidlo spod postele, čo striehne na môj členok, neexistuje. Viem to, ale uvedomujem si aj to, že si musím dať pozor a riadne sa prikryť, aby ma nechytilo.

Stephen King

BOJISKO

„Pán Renshaw?“

Renshaw začul vrátnikov hlas na ceste k výťahu, nervózne sa obrátil a cestovnú tašku si prehodil do druhej ruky. Vo vrecku saka mu hlasno zašuchotala obálka plná dvadsaťa päťdesiatdolároviek. Práca sa mu vydarila i odmena bola vynikajúca, aj keď si z nej organizácia účtovala pätnásťpercentný poplatok. Teraz túžil len po horúcej sprche, džine s tonikom a posteli.

„Čo je to?“

„Balík, pane. Podpíšete mi to?“

Renshaw sa podpísal a so záujmom si prezeral podlhovastý balík. Na nálepke bolo jeho meno a adresa napísané špicatým písmom nakloneným doľava, ktoré sa mu videlo známe. Poklepkával balíkom po pulte z umelého mramoru a vo vnútri čosi slabo hrkalo.

„Mám vám to dať priniesť hore, pán Renshaw?“

„Nie, vezmem si to.“ Balík bol dlhý asi pol metra a horko-ťažko si ho šuchol pod pazuchu. Vo výťahu ho položil na plyšový koberec, zasunul kľúčik k tlačidlu označenom Byt na hornej terase. Kabína sa hladko a potichu pohla. Zavrel oči a v duchu si premietal sled udalostí, ktoré vyskočili z tmavého pozadia.

Začalo sa to ako vždy telefonátom od Cala Batesa: „Johnny, si voľný?“

Býval voľný dva razy do roka, za akciu bral minimálne desaťtisíc dolárov. Bol spoľahlivý profesionál a zákazníci ho platili predovšetkým za neomylnú mušku. John Renshaw bol hrdlorez, ktorý vďaka génom i okoliu vynikal v dvoch veciach: dokázal zabiť a prežiť.

Po telefonáte nasledovala žltohnedá obálka. S menom, adresou a fotografiou. Všetko si vryl do pamäti, spálil a zahodil do smetia.

Tentoraz to bol portrét Hansa Morrisa, bledého podnikateľa z Miami, zakladateľa a majiteľa spoločnosti na výrobu hračiek Morris Toy Company. Morris bol komusi nepohodlný a ten ktosi sa obrátil na organizáciu. Calvin Bates sa v mene organizácie spojil s Johnom Renshawom. Dostal poverenie. A smútočné oznámenie pripomínajúce trúchliacim pozostalým, aby nenosili kvety.

Renshaw si otvoril dvere, zdvihol balík a vystúpil z výťahu. Odomkol apartmán a vošiel. Boli tri hodiny popoludní a priestrannú obývačku zalievalo aprílové slnko. Na chvíľu sa zastavil a vychutnával teplé lúče, potom položil balík na stôl pri dverách a uvoľnil si kravatu. Obálku hodil na balík a vyšiel na terasu.

Otvoril sklené posúvacie dvere a vyšiel von. Bolo zima a vietor sa mu zavrtával do tenkého zvrchníka. Zostal však vonku a pozoroval mesto ako generál, ktorý si prezerá dobyté územie. Autá sa hemžili po uliciach ako chrobáky. Ďaleko za mestom sa v zlatistom popoludňajšom opare strácal Bay Bridge ako bláznova vidina. Na východe sa v tieni mrakodrapov tiesnili preplnené a špinavé činžiaky s lesom televíznych antén z nehrdzavejúcej ocele. Je rád, že je tu hore. Radšej ako v stoke.

Vošiel dovnútra, zavrel dvere a dal si dlhú horúcu sprchu.

Keď si o tri štvrte hodiny neskôr s pohárikom v ruke sadol, aby si prehliadol balík, tieň siahal do polovice koberca vínovej farby a najlepšia časť popoludnia bola preč.

Je to bomba.

Samozrejme, že nie, ale Renshaw sa správal, ako keby to bomba bola. Aj preto bol ešte nažive, zatiaľ čo stovky iných už voňali fialky zospodu.

Ak to aj bola bomba, určite nie časovaná. Balík stál úplne ticho; zaliečavo a záhadne. Dnes ich predsa vyrábajú z plastov. Majú spoľahlivejšie perá ako Westclox a Big Ben.

Renshaw pozrel na poštovú známku. Miami 15. apríla. To je päť dní. Bomba nemôže byť časovaná. Ináč by už bola vybuchla v hotelovej úschovni.

Tak Miami. Jasné. A to špicaté písmo naklonené doľava. Bledý podnikateľ mal na stole fotografiu v rámiku. Bola na nej ešte bledšia stará babizňa so šatkou na hlave. Dole bolo šikmo napísané: Srdečný pozdrav od Tvojej najmilšej — mamy.

Čo za milý obsah skrýva táto vecička, mamka? Azda súpravu na samolikvidáciu?

Sústredil sa len na balík, nehýbal sa a ruky mal pri tele.

KING, STEPHEN - NADANÝ ŽÁK

KING, STEPHEN

NADANÝ ŽÁK
(Apt Pupil - Body)

Svoboda, Praha, 1991
edícia Omnia
preklad Luboš Trávníček, Ivan Němeček
obálka Viktoria Ban-Jiránková
1. vydanie

beletria, román, horor,
312 s., čeština
hmotnosť: 240 g

mäkká väzba
stav: dobrý

9,00 € PREDANÉ

*H-TV-4(3)* rimle

Čeští čtenáři zatím neměli možnost seznámit se s díly Stephena Kinga - a přitom jde bezesporu o komerčně nejúspěšnějšího autora na americkém knižním trhu posledních dvaceti let. Téměř všechny jeho romány se okamžitě staly bestsellery, podle mnoha z nich byly natočeny filmy (The Shinning /Záření/ režiséra S. Kubricka, The Running man /Muž na útěku/ v hlavní roli s Arnoldem Schwarzeneggerem). Říci, že King píše horory či thrillery, by bylo značné zjednodušující. King je bezpochyby mistrem v rozvíjení děje, v udržování napětí, ve vytváření atmosféry hrůzy, ale dokáže jít i daleko hlouběji - a o tom by čtenáře měly přesvědčit tyto dvě novely.

Červen 1975.

Tod Bowden, teď už čtrnáctiletý, přibrzdil u cestičky k Dussanderovu domku a postavil kolo na opěrku. Na spodním schodu byly Los Angeles Times; chlapec je zvedl. Podíval se na zvonek, pod nímž byly stále na svých místech úhledné popisky ARTHUR DENKER A POJIŠŤOVACÍ AGENTI A PODOMNÍ OBCHODNÍCI NEŽÁDOUCÍ. Dnes už se, samozřejmě, se zvonkem neobtěžoval; měl vlastní klíč.

Odněkud ze sousedství sem zaléhalo skytáni sekačky na trávu Chlapec pohlédl na Dussanderův trávník a viděl, že by potřeboval posekat; bude muset starému říct, aby sehnal nějakého kluka se sekačkou. Dussander na takové drobnosti nyní zapomínal čím dál častěji. Možná to je senilita; možná to je ničivý důsledek Ancient Age na jeho mozek. Na čtrnáctiletého chlapce to byla velice dospělácká úvaha, ale takové myšlenky už Todda dávno neudivovaly nějakou výjimečností. Má teď spoustu dospěláckých myšlenek. Většinou to nic slavného není.

Otevřel si dveře.

Při vstupu do kuchyně zažil obvyklý okamžik hrůzy; spatřil Dussandera sesutého k jednomu opěradlu houpacího křesla, hrnek na stole, poloprázdná láhev whisky vedle něj. Celá cigareta dohořela na šedý krajkový popel ve vičku od sklenice majonézy, kde už bylo několik zamáčknutých nedopalků. Dussander měl ústa dokořán. Tvář měl zažloutlou. Dlouhé paže mu ochable visely přes opěradla. Zdálo se, že nedýchá.

»Dussandere,« zavolal dosti ostře. »Vztyk a usmívat se!«

Pocítil vlnu úlevy, když sebou stařec trhl, zamrkal a nakonec se pořádně posadil.

»To jsi ty? A tak brzy?«

»Poslední den školy nás pustili dřív,« vysvětlil Todd. Ukázal na zbytky cigarety ve víčku od majonézy. »Jednou takhle vypálite celý dům.«

»Možná,« připustil Dussander neurčitě. Vyštrachal cigarety, jednu vyklepl z krabičky (a jen tak tak ji zachytil, aby nespadla ze stolu) a nakonec si zapálil. Následoval dlouhý záchvat kašle a Todd sebou znechucené škubl. Když to starce opravdu chytlo, Todd téměř vždycky čekal, že začne plivat na stůl šedočerné kusy plic... a že se při tom nejspíš bude křenit.

Konečné kašel povolil natolik, že se Dussander mohl zeptat:

»Co to tam máš?«

»Vysvědčení.«

Dussander si ho vzal, rozevřel ho a přidržel na vzdálenost natažené paže, aby viděl na čtení. »Angličtina ... A. Americké dějiny... A. Přírodopis... B—plus. Naše společnost... A. Základy francouzštiny ... B—minus. Základy algebry ... B.« Odložil vysvědčení stranou. »Velmi dobře. Jak se to říká? Zachránili jsme ti kůži, chlapče. Budeš muset něco změnit?«

»Snad jen francouzštinu a algebru a myslím, že se na to nikdy nepřijde. Myslím taky, že za to vděčím vám. Nejsem na to nijak hrdý, ale taková je skutečnost. Takže díky.«

»To je ale dojemná řeč,« komentoval jeho slova Dussander a začal opět kašlat.

»Mám dojem, že vás odteďka už nebudu moc často vídat,« poznamenal Todd a Dussander náhle přestal kašlat.

»Ne?« otázal se zdvořile.

»Ne,« potvrdil Todd. »Pětadvacátého června odjíždíme na měsíc na Havaj. V září začnu chodit do školy na druhém konci města. To je kvůli té integraci s černošskými žáky ve školách.«

»Ano, ano, ty Schwarzen,« přitakal Dussander a netečně pozoroval mouchu, přecházející červené a bílé čtverečky na voskovaném plátně. »Tahle země si už dvacet let dělá starosti a fňuká kvůli těm Schwarzen. My ale známe řešení... nemám pravdu, chlapče?« Bezzubě se na Todda usmál a Todd sklopil oči; v žaludku ucítil známý zvedavý pohyb. Hrůza, nenávist a přání udělat něco tak strašného, o čem uvažoval nanejvýš ve snu.

»Podívejte, pokud to náhodou nevíte, chci jít na vysokou,« pokračoval Todd. »Vím, že na to mám ještě dost času, ale uvažuju o tom. Dokonce vím, co bych chtěl studovat. Historii.«

»Obdivuhodné. Ten, kdo se nepoučí z minulosti, je —«

»Nechte těch žvástů,« okřikl ho Todd.

Dussander dost ochotně uposlechl. Věděl, že chlapec ještě neskončil ... ještě ne. Seděl se založenýma rukama a pozoroval ho.

»Můžu od kamaráda dostat ten dopis zpátky,« vyhrkl náhle Todd. »Rozumíte? Můžu vám ho dát přečíst a pak ho před vámi spálit. Jestli ovšem —«

» — jestli ovšem já odstraním z bezpečnostní schránky jistý dokument.«

»No... jo.«

Dussander vyrazil dlouhý, hvízdavý a žalostný povzdech. »Chlapče,« řekl. »Ty pořád nechápeš situaci. Nechápal jsi ji nikdy...

KING, STEPHEN - CUJO

KING, STEPHEN

CUJO
(Cujo)

Gemini, Bratislava, 1992
preklad Viktor Krupa
obálka Tina Vančíková
1. vydanie
ISBN 80-85265-69-9

beletria, román, horor,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 352 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

6,00 € PREDANÉ

*H-TV-4(3)* rimle

Americký spisovateľ Stephen King je majstrom moderného hororu a thrilleru, jeho knihy vychádzajú na celom svete a patria k najpredávanejším. V románe Cujo zdanlivý pokoj malého mestečka naruší besnotou nakazený bernardín. Z milého a prítulného psa sa stáva hrozná beštia, ktorá celkom zmení život obyvateľov mestečka, je ich strašným tieňom, trestajúcou rukou osudu, čo prináša smrť. Jeho kradmé kroky, temné vrčanie a vražedné tesáky cítiť takmer na každej stránke knihy... Napínavý, dynamický dej románu autor umocňuje brilantným zobrazením psychiky hlavných postáv.

Rýchlo sa zvrtol smerom k tomu zvuku, zabudol na bolesti hlavy, zabudol na tlkot srdca, zabudol na žalúdočné kŕče. Už dávno si nespomenul na vojnu vo Francúzsku, ale teraz si spomenul. V duchu kričal: Nemci! Nemci! Nemci! Čata k zemi!

Neboli to však Nemci. Keď sa rozhrnula tráva, vynoril sa z nej Cujo.

„Čo je, psisko, prečo vrčíš, ty s...“ začal Gary, ale vzápätí sa zháčil.

Besného psa videl pred dvadsiatimi rokmi, ale nezabudol na to, ako vyzerá. Bol na benzínovej pumpe firmy Amoco, východne od Machiasu, a vracal sa cez Eastport z tábora. Viezol sa na starej indiánke, motocykli, ktorý mal nejaký čas v polovici päťdesiatych rokov. Okolo pumpy prechádzal ako prízrak dychčiaci, vychudnutý pes. Boky sa mu dvíhali a klesali v rýchlom, plytkom rytme dýchania. Z papule mu neprestajne tiekli vodnaté peny. Divo gúľal očami. Zadné nohy mal znečistené, zaschnuté od výkalov. Ani nešiel, skôr sa tackal, akoby mu nejaký zloduch pred hodinou násilím otvoril papuľu a nalial ho lacnou whisky.

„Bodaj ho čert zobral, už je tu!“ zahrešil pumpár. Odhodil francúzsky kľúč, čo mal v ruke, vbehol do zapratanej ošarpanej kancelárie vedľa garáže. Vrátil sa s puškou ráže 0.30 — 0.30 v zaolejovaných, veľkých rukách. Vyšiel na asfalt, kľakol si na jedno koleno a začal strieľať. Prvý výstrel išiel nízko a odtrhol psovi zadnú nohu v oblaku krvi. Ten žltý pes sa ani nepohol, spomenul si Gary, keď vyvaľoval oči na Cuja. Iba sa bezducho obzeral, akoby vôbec netušil, čo sa robí. Pumpárov druhý výstrel ho roztrhol takmer na dve polovice. Jeho vnútornosti dopadli na jedno čerpadlo a pofŕkali ho červenočiernou krvou.

O pár sekúnd sa dovalili traja chlapi od okresnej polície, napchatí v kabíne dodávky Dodga z roku 1940. Všetci boli ozbrojeni. Vybehli von a nadávkovali do mŕtveho psa ďalších osem či deväť sálv. Po hodine, keď pumpár nasadil Garymu na starú indiánku nový reflektor, prihrmela okresná veterinárka na Studebakri bez dverí na spolujazdcovej strane. Natiahla si dlhé gumené rukavice, odrezala to, čo zostalo z hlavy žltého psa, a vzala to na štátnu hygienickú a epidemiologickú stanicu.

Cujo vyzeral podstatne čulejší než kedysi ten žltý pes, ale ostatné príznaky sa presne zhodovali. Nie som od neho dosť ďaleko, pomyslel si. Je nebezpečnejší. Kristepane, kde mám zbraň...

Začal cúvať. „No čo, Cujo... dobrý psíček, no tak, dobrý psíček.. " Cujo stál na kraji trávnika, veľká hlava pri zemi, oči červené, zakalené, a vrčal.

„Dobrý psíček...“

Tie slová, čo vyriekol MUŽ, neznamenali pre Cuja nič. Boli to bezvýznamné zvuky, ako vietor. Záležalo len na pachu, čo prichádzal od toho MUŽA. Bol horúci, hnusný a štipľavý. Bol to pach strachu. Nemohol ho uniesť, strácal od neho rozvahu. Zrazu si uvedomil, že z toho MUŽA je mu nanič. Vyrazil vpred a hrdelné vrčanie sa premenilo na zlostný rev.

Gary videl, že pes naňho útočí. Zvrtol sa a utekal. Jediné pohryznutie, jediný škrabanec by mohol znamenať smrť. Rozbehol sa k verande a k domu za ňou, lebo tam by bol bezpečný. Lenže priveľa toho v živote vypil, priveľa dlhých zimných dní strávil pri kachliach a priveľa dlhých letných nocí na záhradnej stoličke. Počul, že Cujo ho doháňa, a vzápätí nasledoval ten strašný zlomok sekundy, keď nepočul nič, a bolo mu jasné, že Cujo skočil.

Keď dosiahol prvý roztrieštený schodík pred vchodom, stokilový bernardín ho zrazil ako lokomotíva, zhodil ho na zem a vyrazil mu dych. Pes mu išiel po zátylku. Gary sa usiloval pozviechať. Pes bol nad ním, hustá srsť na bruchu ho takmer dusila a hravo ho opäť zrazil na zem. Gary vykríkol.

Cujo ho pohrýzol do hornej časti stehna, mocné čeľuste sa stisli, prerazili holú kožu a napínali šľachy ako drôty. Neprestajne vrčal. Vystrekla krv. Gary cítil teplý prúd, ktorý mu stekal dolu vychudnutým predlaktím. Prevrátil sa a bubnoval do psa päsťami. Cujo trochu cúvol a Garymu sa podarilo prejsť ešte tri kroky na všetkych štyroch. Potom Cujo zasa zaútočil.

Gary do psa kopol. Cujo sa uhol, ale hneď sa naňho vrhol znovu, chniapal a vrčal. Z čeľustí mu fŕkala pena a Gary cítil jeho dych. Páchol hnilobou — bol odporný a hnusný. Gary zaťal pravú päsť a zasadil mu hák. Vrazil Cujovi odspodu do dolnej čeľuste, viac-menej šťastnou náhodou. Od úderu ho zabolela celá ruka až po plece, ktoré ho pálilo od hlbokej rany.

Cujo zasa cúvol.

Gary pozrel na psa a chudý nezarastený hrudník sa mu prudko dvíhal a klesal. V tvári bol popolavosivý. Z rany na pleci sa mu valila krv a stekala na olupujúce sa verandové schodíky. „Len poď, ty sukin syn,“ povedal. „No tak, poď, poď, ja sa ťa nebojím.“ Zjačal: „Počuješ? Nebojím sa ťa!“

No Cujo opäť o krok cúvol.

Tie slová mu ešte vždy nič nehovorili, ale z MUŽA už vyprchal Pach strachu. Cujo si už nebol istý, či chce zaútočiť alebo nie. Trápili ho bolesti, také úporné bolesti, a svet sa mu javil ako nezmyselná spleť vnemov a dojmov...

KING, STEPHEN - ŠTYRI PO POLNOCI 2

KING, STEPHEN

ŠTYRI PO POLNOCI 2
ZÁHADNÝ PES
POLICAJT Z KNIŽNICE
(Four Past Midnight - The Sun Dog, The Library Policeman)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1993
preklad Jarmila Cihová, Adriana Oravcová
obálka Ľubica Štuková
1. vydanie
ISBN 80-220-0449-9

beletria, román, horor, literatúra americká
352 s., slovenčina
hmotnosť: 450 g

tvrdá väzba s prebalom

5,00 € stav: veľmi dobrý *mynel*belx-usa*

PREDANÉ stav: veľmi dobrý *rimle*belx-usa*

Hodiny po polnoci sú obľúbeným časom majstra napätia a hororu Stephana Kinga. Po polnoci sa totiž čosi stane s časom, tým krehkým pojmom, a porušia sa hranice medzi realitou a strašidelnou fantáziou.

Aj druhý zväzok noviel Štyri po polnoci prináša príbehy plné nebezpečenstva, tajomných a nepochopiteľných javov. Jednou z takýchto nevysvetliteľných záhad je v príbehu Záhadný pes fotoaparát, ktorý dostane Kevin na svoje pätnáste narodeniny. Polaroidová fotografia psa sa stáva preňho výzvou, aby pátral po nadprirodzených javoch. Starý Pop Merrill, najprefíkanejší obchodník v mestečku, chce z tejto záhady vytĺcť kapitál, ale zistí, že príšerný netvor, ktorého nevedomky privolal na svet, je veľmi nebezpečná investícia.

Druhý príbeh Policajt z knižnice nás zavedie do malého mestečka v lowe, kde na prvý pohľad len ťažko možno ukryť nejaký zločin. Sam Peebles nosí v sebe spomienky, ktoré by najradšej pochoval do najtmavšieho kútika duše. Keď sa však ocitne v nebezpečenstve života, práve ony sa stávajú kľúčom k pochopeniu desivej záhady a prostriedkom na záchranu seba i milovanej ženy.

3 / Do tretej popoludní sa nepríjemný pocit ešte umocnil. V skutočnosti bol Sam Peebles napálený. Keď prezrel celý dom dvakrát od vrchu po spodok (druhý raz dokonca prezrel i pivnicu), zašiel do kancelárie, hoci bol pevne presvedčený, že obidve knihy doniesol domov už minulý pondelok, keď zostal v práci popoludní trochu dlhšie. Tak ako predpokladal, nič tam nenašiel. Takmer celú prekrásnu jarnú sobotu zabil márnym hľadaním dvoch kníh z knižnice a nedostal sa ani o krok ďalej.

Neschádzal mu z mysle jej uštipačný tón — Sam, nezabudnite na knižničného policajta — a aká by bola šťastná, keby vedela, ako ho hrozne naštvala. Keby vôbec existovala nejaká knižničná polícia, Sam ani trochu nepochyboval o tom, že by ju za ním s veľkou radosťou poslala. Čím viac na to myslel, tým bol zúrivejší.

Vrátil sa do pracovne. Zo stola naňho tupo zízal lístok Ardelii Lortzovej s pripnutou dvadsaťdolárovkou.

,,Doboha!“ vykríkol a už sa chcel vrhnúť do ďalšej prehliadky domu, ale potom sa spamätal. Tým nič nedocieli.

Zrazu začul hlas svojej nebohej matky. Príjemný, milý, rozvážny hlas. Samuel, ak nemôžeš niečo nájsť, pobehovanie a hľadanie zvyčajne nepomôže. Namiesto toho si sadni a porozmýšľaj. Použi hlavu a šetri nohy.

To bola dobrá rada, keď mal desať; zíde sa aj teraz, keď má štyridsať, pomyslel si. Sadol si za stôl, zavrel oči a vydal sa po stopách tých prekliatych kníh z knižnice od chvíle, keď mu ich slečna Lortzová podala až do ... neviemkedy.

Z knižnice ich odniesol do kancelárie, cestou sa zastavil v Samovej pizzerii a kúpil si pizzu s feferónkami a dvojitou porciou hríbikov. Zjedol ju pri stole v kancelárii, a pritom si prezeral Rečníkovho spoločníka kvôli dvom veciam: hľadal dobré vtipy a spôsob, ako ich použiť. Spomínal si, aký si dával veľký pozor, aby mu nepadla ani kvapôčka kečupu na knihu — aká irónia, keď si teraz uvedomil, že obe knihy sú fuč.

Zvyšok popoludnia sa babral s prejavom, vpisoval vtipy, potom ešte prepísal celú poslednú časť, aby sa tam hodila tá básnička. Keď sa v piatok predvečerom vracal domov, bral so sebou iba hotový prejav, knihy nechal v kancelárii. Bol si tým istý. Craig Jones ho vyzdvihol, keď bol čas na večeru v rotariánskom klube a neskôr ho Craig hodil autom domov — akurát včas, aby pokrstil svoju rohožku.

V sobotu ráno sa liečil z menšej, ale nepríjemnej opice; zvyšok víkendu strávil doma — čítal, pozeral telku a čudujte sa, ľudkovia — vychutnával svoje víťazstvo. Celý víkend sa ani nepriblížil ku kancelárii. Bol o tom pevne presvedčený.

Okej, pomyslel si. Teraz príde ten ťažký úsek. Teraz sa sústreď. Zistil však, že sa až tak veľmi napokon nemusel sústreďovať.

V pondelok popoludní odchádzal z kancelárie okolo trištvrte na päť, ale musel sa vrátiť, lebo zazvonil telefón. Volal Stu Yongman, chcel, aby mu vypísal veľkú poistku na súkromný dom. Takto sa začali minulý týždeň sypať doláriky. Kým sa zhováral so Stuom, pohľad mu padol na tie dve knihy z knižnice, ktoré ešte stále ležali na rohu stola. Keď konečne vyšiel z kancelárie, v jednej ruke držal kufrík a v druhej knihy. O tom bol stopercentne presvedčený.

Mal v úmysle zaniesť ich do knižnice ešte v ten večer, ale volal mu Frank Stephens a pozval ho na večeru so svojou manželkou a neterou, ktorá prišla na návštevu z Omahy (Sam už dávno zistil, že ak ste starým mládencom v malom meste, dokonca aj nie veľmi dobrí známi sa vás pokúšajú dať s niekým dokopy). Zašli do Brady’s Ribs, domov sa vrátil neskoro — okolo jedenástej — dosť neskorá nočná hodina v pracovnom týždni, a keď prišiel domov, úplne zabudol na knihy z knižnice.

Napokon o nich úplne stratil prehľad. Ani nepomyslel na to, že ich má vrátiť — neočakávaný čulý obchod mu zabral všetok čas — až kým nezavolala tá Lortzová.

Na okamih ho prenikla nádej, že sú možno ešte stále v aute! Už sa chystal ísť pozrieť, no vtom si spomenul, že keď prišiel v pondelok domov, prehodil si kufrík do ruky, v ktorej držal knihy. Urobil to kvôli tomu, aby si mohol vybrať kľúč z pravého predného vrecka. V aute ich teda nenechal.

Čo si urobil, keď si vošiel dnu ?