NODL, LADISLAV - GEMÜSEKÜCHE VON A-Z

NODL, LADISLAV
MARUŠKA, PAVEL

GEMÜSEKÜCHE VON A-Z

Vehling Verlag, 1983
Artia, Praha, 1983
fotografie O. Davidová, S. Němec
preklad do nemčiny L. Gregor
obálka A. Chmel

kuchárky, recepty
228 s., far. fot,, nemčina
hmotnosť: 790 g

tvrdá väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*mipet2* (in *053*)

BAIER, JIŘÍ - PILZE SAMMELN UND ESSEN

BAIER, JIŘÍ

PILZE SAMMELN UND ESSEN
204 Seiten
über 160 Farbbilder
fast 170 Rezepte

Artia, Praha, 1987
foto J. Poláček, I. Lutterer, Jiří Baier
kresby B. Vančura
preklad do nemčiny W. B. Oerter
obálka J. Dvořák
register húb, register receptov

publikácie obrázkové, huby, kuchárky, recepty
204 s., nemčina
hmotnosť: 730 g

tvrdá väzba
stav: výborný

1,50 € PREDANÉ

*mipet2*

Wie man Pilze richtig sammelt. Essbare Pilze und ihre giftigen Doppelgänger. Züchten von Pilzen. Pilze — eine natürliche biologische Ergänzung unserer Ernährung

Pilzgerichte in vielen Varianten, Tips für Pilzsuppen, Bunte Pilzsalate, Pilze mit Gemüse, Pilze im Teig. Pikante Sossen. Fleisch-Pilz-Schlemmereien. Schmackhafte Pilzomeletten. Leckere Pilzfüllungen. Pilzsülze. Konservierung von Pilzen

KRÁĽ, FRAŇO - CESTA ZARÚBANÁ

KRÁĽ, FRAŇO

CESTA ZARÚBANÁ

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1953
edícia SPKK (85)
prebal J. Krejča
4. vydanie, 30.000 výtlačkov

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, na frontispice malý podpis predchádzajúceho majiteľa

0,80 €

*mipet2*  in **S2P**

Obdobie hospodárskej krízy, triedny boj, kontrast proletárskeho a meštianskeho života. Román sa delí na tri diely: časť prvá – Skúpy život, časť druhá – Rozbúrené srdcia, časť tretia – Nalomené jarmo.

Mora smútku zaľahla na dedinu a sovrela krídlami reči ľudu. Hovorilo sa iba o tvŕdzi a biede. Roznášaly sa chýry o samovraždách a o pochodoch hladu. V Ochtinej sa obesil sedemdesiatročný starec, v Košiciach sa zastrelil jedenásťročný chlapec, kdesi sa hodila dievka do Dunaja ...

Svadobné pochody nahradzovaly pohrebné sprievody.

V Radzímke ako aj inde.

Chuť k životu opúšťala mladých a starí vítali v smrti jediné východisko. Východisko z biedy a hladu. Útek od tých rôznych odvarov zelín a sena, ktorými si začínali naplňovať žalúdky.

Lebo v pol dedine vynášali už zo zápravok posledné filpásky zemiakov. Pol dediny stálo na pokraji zúfalstva. Pol dediny malo nájsť v smrti vykúpenie.

— Musí sa niečo stať!

— Musí!

Ľudia odriekali vieru v príchod čohosi neodvratného, ale mnohí z nich nevedeli, čo to má byť. Boli i takí, čo v zúfalstve začínali veriť v akýsi zázrak, ktorý spadne z čista jasna hoci s neba zachrániť hynúcich, ale väčšina bedače zostala nezmätená vo svojom presvedčení, že to jediné možné „čosi“, čo ich môže zachrániť od hrôzy smrti hladom, musia si pripraviť a vydobyť sami.

— Musí sa niečo stať! ...

— Musí! ...

A medzitým sa robilo toto:

Važťanov šesťročný synček Maroš, keď sa raz ráno vyplakal už od hladu až do zachrípnutia a zazrel oblokom hore dedinou ísť žandárov, vybehol v zaplátanej košieľke a bosý do snehu na ulicu pred nich, složil ručičky a prosil:

— Zastlelte ma tou flintou ... zastlelte . . . lebo už nevydlžím od hladu!

Žandári zmeraveli, zhrozili sa, jeden vytiahol z kapsy kus chleba, druhý z vrecka korunu, vtisli to chlapčekovi do dlaní, pohladili ho, usmiali sa naňho — a vykročili ďalej svojou cestou za predpísanou im povinnosťou.

A neminul ani týždeň od tej udalosti a po senzáciách lačným čitateľom mohly noviny doniesť z tej obce novú, srdcom otriasajúcu zprávu o výkriku zúfalého dievčatka, ktoré vybehlo z Vidovej chalupy s nožom v ruke a volalo:

— Dajte mi jesť, lebo sa týmto nožom zarežem!

Ale nebolo treba ani žandárskych pušiek a kuchynských nožov.

Na deti prišla iná pohroma.

Zelinové odvarky nemaľovaly totiž len tváričky do žlta, ale súčasne pripravovaly i cestu do detských žalúdkov vrahovi, čo sa nazýva týfovým bacilom.

V Radzímke vypukol brušný týfus.

Bolo to koncom januára, keď sa votrel do jednej chalupy na vyšnom konci dediny a sotva sa stretol týždeň s týždňom, už hýril v celej dedine. Chodníky mu upravovala i rieka, tečúca prostred dediny, z ktorej sa zásobovali občania pitnou vodou.

— Hanička nám ochorela!

— Aj náš Maroško ...

— A u nás troje ...

Radzímka sa menila na beznádejnú nemocnicu. Nebolo skoro domu, kde by sa nebol niekto na posteli v horúčke svíjal. Boly to najmä deti a mladšia mládež, čo ľahko podľahly zákernej chorobe. Veď týfus našiel tu výbornú pôdu pre svoju siatbu.

Ľudí sa zmocňovala hrôza. Poplach a panika. Matky sa chytaly v zúfalstve za hlavy a otcovia behali do mesta k lekárom. Prišiel okresný, dal polepiť po domoch červené

CÍGER-HRONSKÝ, JOZEF - U NÁS

CÍGER-HRONSKÝ, JOZEF

U NÁS

Matica Slovenská, Turčiansky svätý Martin, 1928
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (2)
2. vydanie

beletria, próza krátka,
158 s., slovenčina
hmotnosť: 207 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, zrejme dobová tvrdá preväzba

9,00 €

*mipet2* uložené v *kovake1*

POD JAVOROM

Všetci traja boli takí vyrastení ako otec. Gregor bol najnižší, ale ani tomu veľa nechybelo do siahy, hľadel i on ponad hlavy iným, no a v Nedbaniciach nie je zakrpatený svet. — Starý Bosák ťahá od Ďura už na osemdesiaty, ale zato sa neshrbil. Hja, také to plemä. Nechytí sa toho hrdza, ani na lámku sa nežaluje, ani na žalúdok, len ak by nohy popúšťaly starý poriadok a počaly upomínať, keď uháňa vŕškami domov.

— Zato potrvajú do smrti, dosť ma nanosily, — usúdi starý Bosák a nemá im za zle, že tratia silu, ostarievajú. — Ešte zajdem domov, — popýšil sa niekedy, — ani sa neomeškám.

Zajde ver! Ani hocikto nechytil by sa s ním. Býva pod samým Javorom a to len dobrý chodák ak prebehne za dve hodiny, — nuž jemu tiež netrvá ďalej. Pravda, kedysi preskočil i za poldruhej, ale to bolo kedysi, keď nemal na hlave šediny, a terajší mladší ženáči ešte húsence naháňali po pažiti. — A niekedy i chytrejšie premeral cestu.

— Dlhé nohy máte, — povrávali chlapi, keď išli siahovinu chystať pod Javor a Bosák začal po svojsky vykračovať.

— A žena mi bude doháňať, že neskoro chodím.

— Či vám bude?

Bosák len plecom pohodil.

— Možno...

Áno, to len z obyčaje povedal, že mu žena doháňa. Nepovedala už roky slova pri návrate, či prišiel neskoro, alebo včas. On ju naučil tak. Raz prišiel namrzený, a čosi mu povedala, nuž vtedy naučil ju na poriadok. Pekne vopchal ju do pece, akoby len chlieb, — a hodná žena bola, ani hocijakého chlapa nebola by sa naľakala. Ale čože Bosákovi! Ani sa veľmi nepretiahol, pozohýňal ju ako vŕbový prút, ako nejaké decko a vteperil do pece. Priprel dvierka a išiel po suchú borovinu, aby priložil ohňa.

Šťastie, že tento hrozný úmysel prekazil jeden zajac. Keď vyšiel Bosák na dvor, pozdola, z ďateliniska práve vtedy vyskočil ušiak a zabočiac ponad krumpliská sadol pod sadom. Bosák to nemohol prepásť. Skočil pre flintu, ale zajac ho previedol: zbehal celé úbočie, neprišiel mu na rúru. — Za ten čas ušla mu žena z pece a odbehla až do tretích súsedov; ono dobre, lebo, aký bol nahnevaný, sväto-sväte by ju bol upiekol.

Ono aspoň naučila sa poriadku.

Od tých čias, keď došiel, neopovážila sa vyčitovať, hoci často chodil svetom. Tu do mesta, tu do dediny, a pole na božiu milosť. Ak by i žena tak, nebol by mal k Vianociam chleba, a na posmech sveta kupoval by zrno.

Taký gazda bol Bosák za dávna.

Teraz už len tri razy odchádza týždenne, i to len do dediny, k notárovi, a v krčme už nezabaví sa nikdy. Keď prišiel prvý raz do kancelárie, mal poviazanú hlavu. Sadol na lavicu a čakal, pokým vytratia sa neúradné kožuchy,

JESENSKÝ, JANKO - Z LYRIKY A. S. PUŠKINA

JESENSKÝ, JANKO

Z LYRIKY A. S. PUŠKINA

Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1947
edícia Sobrané spisy Janka Jesenského (16)
1. vydanie, 4.200 výtlačkov

poézia
164 s., slovenčina
hmotnosť: 269 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý

1,30 € PREDANÉ

*mipet2* uložené v *kovake1*
*H-1-2*

Na storočnicu smrti Puškinovej preložil Janko Jesenský niekoľko epických a celú stovku lyrických básní Puškinových z rokov 1814—1836. Vydal ich bol v Matici pod názvom „Z poézie A. S. Puškina“ (1937). V našom vydaní uverejňujeme Jesenského lyriku osobitne ako skvelú daň, splatenú básnikovi veľnároda ruského, géniovi, ktorého pozná už naše publikum vyše sto rokov z originálu i prekladov. Ani jeden svetový básnik sa nedožil toľkej obľuby, ako práve Puškin s Mickiewiczom a Goethem v našej literatúre. Preklady z Puškina od Kuzmányho po Hviezdoslava a Sládkovičova, Krčméryho a Poničana, Votrubu a Brtáňa, sú svedectvom nepretržitého záujmu o poéziu ruskú celých sto rokov.

Jesenského výber sa týka najpovestnejších básní Puškinových, ako sú Klebetníkom Ruska, Poslanie na Sibír, Prorok, Dedina, Rozhovor medzi kníhkupcom a básnikom, balád ako Utopený, básní venovacích, príležitostných, epigramov i lyrických skvostov a spovedí poetových. Slovenčina Jesenského a jeho básnický jazyk sbližujú s jemným vkusom poéziu ruského génia s naším čitateľstvom. To je aj testament básnika a ukázanie pravej cesty, ako sa má uberať prekladateľská činnosť slovenských básnikov a prekladateľov pri výbere vrcholkov svetovej a najmä slovanskej poézie.

EXEGI MONUMENTUM

Ja pomník zdvihol som si nie rúk prácou tvrdou, 

chodníkom ku nemu nerastie trávy chlp, 

on vyššie týči sa so svojou hlavou hrdou 

jak Alexandrijský je stĺp.

Nie, celý neumriem. Tá duša neumrie mi, 

čo v svoju lýru som ja vedel položiť 

a slávnym budem ja, kým na tejto tu zemi 

hoc jeden básnik bude žiť.

Zvuk o mne poletí cez šíre ruské nivy, 

reč každá žijúca ma menom bude zvať: 

vnuk hrdý Slavianov i Fín a teraz divý 

Tunguz i Kalmyk - stepi brat.

A dlho budem ja tým milý v ľudskom rode, 

že svojou lýrou som cit dobrý prebúdzal, 

že v čas môj divoký som spieval o slobode 

a milosť ku padnutým zval.

Božiemu rozkazu buď poslušná, ó Múza. 

Urážky neboj sa a vavrín nežiadaj, 

prijímaj chladne, keď ťa chváli, haní luza, 

a s hlupákmi sa nehádaj.

Kam. Ostrov, 21. VIII. 1836

MIHÁL, IVOR - SLOVENSKO - ZVIERATÁ TATIER

MIHÁL, IVOR

SLOVENSKO - ZVIERATÁ TATIER

Knižné centrum, Žilina, 1997 (?)
fotografie Ivor Mihál
ISBN 80-88723-48-5

príroda, publikácie obrázkové
64 s. far. fot., slovenčina
hmotnosť: 233 g

tvrdá väzba
stav: výborný, s textovou vložkou v anglickom a nemeckom jazyku

1,00 €

*mipet2*uložené v *kovake1*

Malé medvedíky prichádzajú na svet väčšinou v zime, už v polovici februára. Aj napriek tomu, že sa rodia v klimaticky najnevýhodnejšom ročnom období, nie je to pre ne nevýhoda, naopak, v zimnom brlohu matky sú chránené pred nepohodou. Na jar, keď nastanú priaznivé životné podmienky, sú už dostatočne vyspelé, aby hneď mohli nasledovať matku na jej potulkách.

Medvedica mláďatá neustále stráži a za akýchkoľvek okolnosti ich bráni. Keď sú mláďatá ešte malé, prenáša ich po vyrušení na bezpečnejšie miesto. Často ich zaženie na strom a sama uteká, aby odlákala pozornosť, čo je asi najúčinnejší prostriedok proti vlkom. Na približujúceho sa človeka však väčšinou bezprostredne zaútočí. Mláďatá prestáva brániť v období, keď sa začínajú samostatne živiť, čo býva vo veku 8 až 10 mesiacov. Ani potom matku neopúšťajú a prečkajú s ňou v spoločnom brlohu zimu. Rodina sa rozpadá najčastejšie v druhom roku; niekedy medvedica od seba odháňa mláďatá len v období ruje a potom sa k nej opäť vracajú. 

Súžitie medveďa s človekom v Západných Karpatoch sa stáva vážnym problémom. Súvisí to s potravinovou synantropizáciou medveďov, ktoré sa koncentrujú v blízkosti horských chát, ale aj tatranských osád - centier turistického ruchu, priživujú sa na odpadkoch jedál, a pritom často obťažujú a napádajú ľudí. K vzniku týchto problémových medveďov prispel najmä návyk medveďov získavať si takto dostupnú potravu buď priamo od ľudí, alebo z ich bezprostrednej blízkosti. Vyskytli sa aj prípady úmyselného prikrmovania medveďov rôznymi pochúťkami s cieľom poskytnúť atraktívny pohľad na ich „hodovanie“. Takéto situácie znamenajú pre človeka veľké nebezpečenstvo.

ZAHRADNÍK-BRODSKÝ, BOHUMIL - POSLEDNÍ AKKORD

ZAHRADNÍK-BRODSKÝ, BOHUMIL

POSLEDNÍ AKORD
román

Českomoravské podniky tiskařské a vydavatelské, Praha, 1929
edícia Nové sebrané spisy Bohumila Zahradníka-Brodského (65)
souborného vydání svazek LXXXVI.

román, podpis autora,
284 s., čeština
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba
stav: výborný, dobová preväzba s voviazanou obálkou s názvom "Poslední akord"

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*

„Jeď tedy k moři,” souhlasil ochotně. „Nebude se ti samotné stýskati?”

„Jsem malé dítě? U moře je vždy živo a přímo cítím, že mne voda a slunce vzpruží. Kam by bylo nejlépe jeti? Nechci nikam daleko.”

„Hm, to lehce upravím. Na sever bys nyní jeti nemohla, tam je ještě velmi chladno, tak v červenci a srpnu bys měla tam požitek. Na jihu je hned v květnu krásně. Na příklad na Gradu.”

„Tuhle jsem viděla vyobrazení Grada a líbilo se mi to,” přisvědčila oživeně.

„Dobrá, pojedeš tedy do Grada. Já ovšem s tebou jeti nemohu, máme mnoho důležitých věcí, které koncipientům svěřiti nemohu, ale najdeš tam dost krajanů, jsou tam naše restaurace a seznámíš se s nějakou naší příjemnou společností.”

„To by se mi líbilo, a dovolíš-li, zeptám se na všechno v některé cestovní kanceláři, po případě tam napíšeme.”

Věc byla v proudu, v cestovní kanceláři dostala hrst letáků a brožur, vypočítali jí, kudy a jak jeti, a ujistili, že bude míti cestu velmi příjemnou. Juháš opatřil z turistického klubu adresy doporučení hodných hotelů a napsal tam. Byl povděčen, že Svatavu opustila její melancholie, a přál jí ze srdce, aby užila svého výletu. O Míťu nebylo starostí, sestra, kterou v zimě zjednali, byla pečlivá, dítě na ni zvyklo, že rodiče vlastně nijak nebyli jím vázáni.

Doplňujíc svou garderobu, čekala Svatava na odpovědi, a když došly, už se jí zmocnila horečka. Juháš radil, aby vyjela hned, namítajíc však, že musí ještě různé věci opatřiti, posunula odjezd o deset dní. Potom však se zimničným chvatem dokončila balení svých věcí a vyjela. Doprovodil ji až na nádraží a tázal se, bylo-li by jí milé, aby pro ni přijel.

„Ne, ne, nikam nejezdi, nevím, jak dlouho se tam zdržím, nebo nezajedu-li odtamtud třeba někam jinam,

Chci býti na několik týdnů v naprostém klidu, cítím přímo, že mi to přinese úlevu a že se vrátím zdráva. Potom, až přijedu, můžeme jeti zase na letní pobyt do P., abys mohl rybařiti.”

„To bych rád,” přiznával se a obličej se mu rozjasnil. „Domníval jsem se, že tě to tam netěší.”

„Těší, také tam ráda pojedu, jen co překonám tuhle skleslost. Sama nevím, co mi je, že tak náhle na mne sklíčenost padla.”

„Každý má chvíle duševní stísněnosti, to přejde. Mořský vzduch a voda tě uzdraví, vrátíš se opálená a budeš se smáti své migréně.”

„Děkuji ti, jsi hodný, že mi nebráníš. Utratím sice peníze, ale co by mi byly peníze platny, kdyby mne život netěšil.”

„Ovšem, to je zcela moudré, nemusíme, bohudíky, tolik počítati, jako jsme počítávali,” dodal s jakousi pýchou.

Byl dojat, když se vlak hnul, a rozteskněn vracel se domů. Najednou pochopil, jak si na ženu zvykl a jak ji má rád. Taková dobrá duše to je, jiná na jejím místě by vyváděla hůře, rozhazovala by, měnila by své rozmary, pyšnila se, ale ona vyjma svou hudbu a svůj zpěv nemá naprosto nic. Pošle za ni ještě peníze, aby v ničem netrpěla nouze a mohla skutečně v dostatku ztráviti svou dovolenou.

Ještě večer napsal do P. paní oficiálové dopis, aby mu loňský byt zajistila, že v červnu zase přijede se ženou a dítětem. A připojil, že žena právě odjela do mořských lázní, aby se zotavila. Ráno hodil dopis do schránky a usednuv v kanceláři přijímal od starého ředitele kanceláře došlou poštu. Zdědil ředitele po bývalém šéfovi a vážil si ho. Byl to starý praktik, který o všem věděl a byl vlastně mladým koncipientům učitelem. Byl neženat, žil samotářsky a docházel pouze do své hospůdky mezi několik

HÁLEK, IVAN - ZÁPISKY LEKÁRA

HÁLEK, IVAN

ZÁPISKY LEKÁRA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Pôvodná próza
obálka Vincent Hložník
preklad Ľuba Neumanová
2. doplnené vydanie, 6.000 výtlačkov

beletria,literatúra slovenská,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch poškodený

1,90 € 

*rekry*bels*

 MUDr. Ivan Hálek, syn českého básnika Vítězslava Hálka, pôsobil na Slovensku celých tridsaťosem rokov, vykonávajúc lekársku prax na Kysuciach, ktoré boli za kapitalizmu jedným z najzaostalejších krajov Slovenska. Hálek, lekár a hlboko sociálne cítiaci ľudomil, stretal sa tu s najrozličnejšími prejavmi ľudskej biedy, ktorá zanechávala citeľné stopy na zmýšľaní ľudí, na ich spôsobe života i na ich zdravotnom stave. Rozličné príhody a pozorovania spracoval beletristickou formou vo svojich zápiskoch. S veľmi dobrou znalosťou prostredia, charakterov a obyčají ľudí i so znalosťou toho, čo tieto charaktery a obyčaje utváralo a do danej podoby formovalo, podáva tu autor celý rad drobných obrázkov príhod a epizódok. Jeho postavy sú živé a presvedčivé, bez príkras a idealizovania, skutoční ľudia so všetkými svojimi chybami, ktoré má na svedomí nespravodlivé spoločenské zriadenie, nútiace ich žiť v ustavičnom drsnom boji s biedou a na nízkej vzdelanostnej úrovni, ale majú i dobré vlastnosti neskazeného ľudského srdca. V tomto druhom vydaní sú zápisky doplnené o prácu „Kysuce", prednášku zaoberajúcu sa sociológiou hornatých krajov Slovenska. V nej podáva Hálek svoje vyznanie a osvetľuje svoju cestu od Tolstého k Marxovi.

A zase nie príroda, ale hospodársko-spoločenský poriadok a politický systém nechávali tento ľud živoriť a skoro hniť a plesnivieť v brlohoch, v dyme, v handrách, v blate udupanej podlahy a len-len že nie v hnoji zvierat, chovaných spolu s obyvateľmi v tých istých miestnostiach. Tieto ľudské zriadenia nevšímavo prihliadali na to, že útle deti boli po celé zimy otravované skazeným vzduchom a jednostrannou potravou studených zemiakov a div nie zámerne vydávali deti i dospelých napospas otravným a degeneračným vplyvom alkoholu.

A práve tak to nebola len nehostinná príroda, ale opäť a vo väčšej miere ľudské zriadenie, výrobný spôsob, vtedy už kapitalistický, ktorý vyháňal tento chudobný a zaostalý ľud za oceán do neistého života s jeho hospodárskymi krízami, ak mal uniknúť dlhom úžerníka a pomalému zomieraniu hladom, alebo od detských rokov sa potĺkať s pascami na myši po cudzom svete: alebo sa za trošku zrna alebo krmiva tiesniť v cudzine po čeľadincoch veľkostatkárskych majerov a strácať tam poslednú trochu fyzickej i mravnej ľudskej vlastnosti a vracať sa domov s trachómom a pohlavnými chorobami.

Ale na tom všetkom ľudské zriadenie predsa len malo podiel, aspoň čiastočne, s nepriaznivými prírodnými vlastnosťami skalnatého kraja.

Že však krajne chudobný hornotrenčiansky ľud zostával ponorený v hlbokej duševnej tme, že sa nesmel stať účastníkom ničoho z toho, k čomu po storočia dospela ľudská myšlienka, že mu zostávalo iba napájať sa poverami, najklamnejším prameňom ľudského ducha, ujarmeného dávno prežitými názormi na svet a život, to už vonkoncom nebolo dielom nehostinnej prírody, ale zostalo vyhradené len a len ľudskému zriadeniu a na prvom mieste politickému systému.

Vládnúci politický systém odopieral tomuto pologramotnému ľudu školy. A ak mu nejaké dal, teda také, ktorých vlastnou úlohou nebolo vyvádzať ho z tmy, ale udržovať ho v nej, ktorých elementárnou snahou nebolo učiť myslieť, rozvíjať a brúsiť v nej jazyk, nástroj pre vyjadrovanie myšlienok, ale snažiť sa o to, aby tento jazyk čo najskôr v nej ochrnul a celkom onemel. Na tieto svoje úlohy si vládnuci politický systém urobil poplatnými a služobnými i katedry, kazateľnice, spovedelnice, krčmy a volebné urny.

Pravda, takto si počínal vtedy politický systém vo všetkých krajoch Slovenska. Avšak najjasnejšie a najťažšie doľahol jeho vplyv práve na ľud hospodársky najslabší, a preto najmenej odolný a najbezbrannejší, ako bol ľud horného Trenčianska.

Zdalo sa mi, akoby tento zaostalý hornotrenčiansky ľud bol príslušníkom nejakej rezervácie, v ktorej sa nachádzal a bol udržovaný na nízkej hospodárskej a kultúrnej úrovni, akýsi Yellowstonský park pre ľudí, ktorí nejakým omylom zablúdili do nášho XX. storočia. Boli to veľké deti v dobrom i zlom, v celej svojej hriešnej nevinnosti alebo nevinnej hriešnosti.

Keď lekár z USA, ktorý sa zaujímal o spôsob života a bývania európskych prisťahovalcov v ich starej domovine, zazrel ich ľudské príbytky v jednej hornotrenčianskej doline, vyhlásil, že americkí Indiáni bývajú kultúrnejšie. A slovenský lekár z Liptova, ktorý bol u mňa hosťom a navštevoval so mnou mojich pacientov, ma uisťoval, že medzi hospodárskou a kultúrnou úrovňou Liptova a horného Trenčianska je rozdiel aspoň jedného storočia . . .

V týchto svojich zápiskoch, v ktorých som zaostril svoj pohľad výlučne na drobný ľud malých roľníkov, povozníkov, poľnohospodárskych robotníkov, výžinkárov, drevorubačov, pltníkov, pastierov a drotárov, na ľud, ktorý hromadne opúšťal svoj domov a zase sa vracal, nechávam ho kaleidoskopicky defilovať pred čitateľovými očami. Snažil som sa v nich zachytiť oboje: i tú šeď i zase tie svetlejšie záblesky v tmách onej oblasti a onoho časového úseku, ako som ho práve vymedzil.

PETROV, IVAJLO - POĽOVAČKA NA VLKY

PETROV, IVAJLO

POĽOVAČKA NA VLKY
(Хайка за вълци)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (509)
preklad a doslov Ján Koška
prebal Karol Ondreička
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0086-8

beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 580 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu

0,50 €

*mipet2* - uložené v *053*

Nikolin zostal celkom sám. Nik za ním nechodil a ani on nemal ku komu ísť. Vo dne, keď pracoval na poli alebo na dvore, videl a stretal ľudí, necítil sa taký opustený, ale noci boli neznesiteľné. Vznášal sa nad ním prízrak mŕtveho, každú noc sa mu o ňom snívalo a aj vo dne mával niekedy pocit, že jeho pán čaká v knižnici, kedy sa zjaví na pavlači. Do snov sa mu vkrádala aj generálová. Sedela pri stole oproti nemu, naťahovala ruku ponad taniere a s mnohoznačným, úlisným úsmevom ho šteklila prstom po dlani. Stôl sa rozpoľoval, približovala sa k nemu a pritískala si ho na prsia. Inokedy ju prenášal na rukách ako Maďar pani Kláru, alebo si ona nahá líhala k nemu do postele a pálila mu ucho dychom: „No tak ma chyť, veď si chlap!“ Devetakov sedel pri kozube, dvíhal pohľad od knihy a so smutným úsmevom krútil hlavou: „Nikolin, Nikolin, taký si ty!“ Po takých príjemných a mučivých snoch myslel na neho ako na živého a trpel výčitkami svedomia, že znesvätil jeho pamiatku. Chodil k jeho hrobu a z celej duše ho prosil o odpustenie: „Ešte nevyklíčila tráva na tvojom hrobe, strýko Michail, a ja sa ti takto odplácam, nevďačník, za to, že si ma zobral k sebe a stal si sa mojím otcom aj materou. Nespal si onej noci s pani Feni, viem od Mišony, že máš čistú dušu, viem to aj sám od seba, pretože si sa nikdy pred mojimi očami nezahodil so ženou, a ja poškvrňujem tvoju pamiatku, keď sa mi sníva o tebe a o ženách. Rozumom a dušou si tieto sny neprajem, ale prichádzajú, keď hlboko zaspím, číhajú a prepadávajú ma ako zbojníci. Nebudem odteraz spávať v noci, iba vo dne, aby sa mi nič nesnívalo!“

Po tomto sľube niekoľko nocí nespal. Mrvil semená slnečníc, pílil drevo, zamestnával sa rozličnými prácami, ktoré sa dali robiť za mesačných nocí, a ráno odchádzal na pole. Štvrtú noc, keď už nemohol vydržať bez spánku, ľahol si na holé dosky do voza, aby hlboko nezaspal. O koleso priviazal psa, aby ho zobúdzal brechaním. Ale generálová sa znova zjavila. Pes ju zacítil a zúrivo sa rozštekal, ona sa však nezľakla, usmievala sa a pristupovala k vozu. Pes sa na ňu vrhol, chytil ju za sukňu a trhal. Usmievala sa, kým z nej všetko nestrhal a nezostala iba v bielizni. Vystúpila do voza a ľahla si k nemu. Rozzúrený pes sa ju pokúšal uhryznúť. Nikolin ho kopol do pysku s vycerenými zubami a vtedy videl, že to nie je pes, ale Devetakov, ktorý si držal boľavú tvár a nahlas plakal. Nech akokoľvek bdel a trýznil sa celé noci, len čo ho premohla únava a zavrel oči, prichádzala k nemu generálová a brala ho do svojho slastného náručia. A trvalo to, kým sa jedného rána nezjavila naozaj. Až včera sa vraj dozvedela o Devetakovovej smrti a poponáhľala sa, aby videla, čo robí Nikolin, ako si sám vedie vo veľkom dome.

- Bože, ako si schudol, akoby si mesiac nemal nič v ústach! - povedala. - Mŕtvi sú mŕtvi, živí musia žiť. Ty máš život pred sebou, nemysli na mŕtvych.

Hovorila a pozerala naňho tak, akoby sa jej statkárova smrť nijako zvlášť nedotkla a akoby prišla iba zo starostlivosti oňho, ochotná pomôcť mu, ak potrebuje ženskú ruku, a potešiť ho v samote. Nebola v čiernom a z výrazu tváre, z očí, z mäkkého zafarbenia hlasu bolo cítiť čosi bodré, v čom Nikolin vycítil súcit a snahu pomôcť mu, ako si ľudia pomáhajú v ťažkých dňoch. A divá, hanebná vášeň, čo ho tak slepo hnala do náručia tejto ženy, sa v ňom rozhorela plnou silou. Zabudol na duševné útrapy, ktoré mu spôsobovala. Vždy si jasne uvedomoval, že jeho túžba po nej je nielen neslušná, ale i nezmyselná, pretože taká pani generálová sa nikdy nezblíži s človekom ako on, no teraz sa ho pevne zmocnila predtucha celkom opačná. Zo skúsenosti vedel, že sa dá najprv do varenia, a navrhol jej, aby šli spolu vybrať potraviny. Vošli do sýpky, odtiahol príklop s kovovou rúčkou, pod ktorým sa ukázal drevený rebrík. Zapálil lampáš, zostúpil po rebríku a zdola zavolal:

- Poďte!

- Podaj mi ruku, veď vôbec nič nevidím! - povedala.

Podal jej voľnú ruku, zostúpila na dlážku, zatackala sa, chytila sa ho a prsami ho potisla dozadu. Toto objatie trvalo iba okamih, ona strojene zapišťala a odtrhla sa od neho, -

PETRUS, JAN - JOZÍFEK

PETRUS, JAN

JOZÍFEK

Pokorný a spol., Brno, 1936
edícia Knižnice "Mládí"
ilustrácie F. Pokorný

beletria, knihy pre deti, dedikácia autora
112 s., čeština
hmotnosť: 193 g

tvrdá väzba
stav: výborný, na frontispice dedikácia autora akademickému maliarovi Oldřichovi Blažíčkovi s vročením 1939

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*

Výchovný příběh pro chlapce dle vyprávění bělovlasého starce na Radhošti. Ze života českého básníka Josefa Kaluse.

3. JEDEN STAV ČEKÁ

Zdálo se však, zdálo, že to není pravda.

Když Jozífek uklidil kozy, zavřel jejich chlívek, vítala ho nízká světnička.

Plnila ji vůně vařených bramborů.

Okolo stolu seděla rodina. Byla vskutku četná. Krom otce a matky celá řada dětí, všecky odrostlejší. Jozífek byl z řádky opravdu nejmenší.

A přec již dorůstal.

Zasedl k ostatním. Vůně brambor vábila vyhladovělý žaludek a mléko k nim chutnalo znamenitě.

Plechové lžíce zvonily o okraj veliké mísy, sanice úst se kývaly, zuby pracovaly a božího daru vesele ubývalo.

Bylo dojedeno.

Lžíce naposledy zazvonily a potom utichly.

Nějaká vážná nálada byla v jizbici.

»Tak co ty?«

Krátká otázka prosekla rázem vzduch. Tatíček ji vyslovil a zadíval se Jozífkovi do tváří.

Jozífek se díval jako s nebe spadlý. Nečekal a netušil otázky, ač tušiti mohl, vždyť let mu přibylo a odchod ze školy byl vskutku již blízký.

»Já?« jenom mu proběhlo úzkými rty.

»No, pravda. O nás ostatních už každý ví, co je s námi. Jenom ty dorůstáš.«

Ačkoliv před chvílí, když kráčel po mezi, dobře odhadoval, co mu připravuje jeho další život, přec byl nyní nejíst. Cosi jako matné přání se mu chvělo v duši, ale přece neměl dost odvahy, aby je nahlas vyslovil. Rád by studoval. Ale neodvážil se to říci.

Jeho tatíček byl tkadlec a časy byly zlé. Tkalců už tuze moc. Tovary se velice těžko prodávaly.

A Jozífek byl poslední ze čtrnácti dětí.

A tak neměl veselých křtin. Nebylo radostného svátku. Nepekly se koláče, nepřišli hosti, nezvonily sklenky a nepilo se dítěti na štěstí.

Ale mamička ho měla přece jen velice ráda. Nejednou sevřela jej ve svém náručí, zlíbala horkými polibky.

BUTTLAR, JOHANNES VON - ŽIVOT NA MARSE

BUTTLAR, JOHANNES VON

ŽIVOT NA MARSE
(leben auf dem Mars)
Objavy NASA - misia Viking

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1991
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (532)
preklad Alojz Keníž
prebal Anton Sládek, Ján Zavarský
1. vydanie
ISBN 80-220-0309-3

kozmonautika, vesmír, záhady,
144 s. + 16 s. obrazová príloha
hmotnosť: 275 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

1,50 €

*mipet2*UNK*vat-astr*

Johannes von Buttlar, odborník na kultúrno-historický výskum vesmíru, si získal celosvetové uznanie nielen serióznym prístupom k najaktuálnejšej problematike, ale aj literárnym spracovaním svojich diel. Okrem starých legiend a povestí o Marse interpretuje Buttlar v tejto knihe výsledky výskumu amerických sond Viking 1 a Viking 2. Ich poslaním bolo medziiným detailne vyfotografovať jednotlivé oblasti Marsu. Zábery sa okamžite stali jednou z najväčších senzácií tohto storočia: k najúžasnejším patrí dvanásť ľudských tvárí, pyramídy, zničené mesto Inkov. Šlo o hru prírody? Vznikli tieto útvary na Marse nárazmi meteoritov, pieskovými víchricami či zvetrávaním? Počítačová analýza však dokazuje, že spomenuté objekty nie sú dielom prírody ani náhody. Americkí vedci vedú diskusie o tom, že pred stotisíc rokmi existovala na Marse vysoko rozvinutá civilizácia. Prvotné formy života sa vo vodách pod povrchom Marsu pravdepodobne nachádzajú dodnes. Posledná kapitola knihy je výstražným varovaním pre celé ľudstvo: podľa vypracovanej štúdie o spôsobe znečisťovania životného prostredia a nekontrolovanom technickom pokroku na Zemi by sa i naša planéta jedného dňa zmenila na neobývateľnú púšť, akou je dnes Mars.

KTO MAL NA NOHE TOPÁNKU PRI GLEN ROSE?

Medzi mexickými dedinami Llano a Lampassas sa ťahá horský chrbát, ktorý sa volá Llano Uplift. Neďaleko odtiaľ, na druhej strane hranice s USA, leží v štáte Texas malé mestečko s hrdým názvom Londýn. A práve z tohto mestečka sa v júni roku 1934 rodina Hahnovcov, do ktorej vtedy patrila aj 32-ročná Emma Hahnová, vybrala na výlet do Liana Upliftu. Jedenásť kilometrov od texaského Londýna naši turisti úplne zablúdili a v Lampassas Arch, skalnom výbežku horského chrbta, čo vedie priamo do severovýchodne položenej dedinky Glen Rose, nečakane narazili na veľkú skalu s bludným balvanom. Turisti zastali. Dnes 84-ročná Emma Hahnová si už nevie spomenúť, kto zbadal, že zo skaly trčí kus kovu. Určite sa však všetci rodinní príslušníci pokúšali zvláštny kus kovu zo skaly vytiahnuť. Márne.

Emme Hahnovej nedal tento nevysvetliteľný objav pokoja. V nasledujúcich týždňoch sa niekoľkokrát s priateľmi a známymi vrátila na miesto nálezu a ukazovala im kus kovu zasadeného do horniny. Nakoniec ktosi navrhol, aby si priniesli nástroje. Kladivami a dlátami vysekali pätnásť centimetrov dlhý a dvadsaťpäť centimetrov široký kus skaly. A veru sa poriadne začudovali, keď napokon objavili staré kladivo so zvetranou a odlomenou rúčkou. Ako sa mohlo dostať do kameňa? Podľa mienky opýtaných vedcov šlo o bezvýznamnú vec. Kladivo i s rúčkou putovali ako kuriozita do malého miestneho múzea.

Už desaťročia sa v tej istej geologickej vrstve v rieke Paluxy pri Glen Rose objavujú ľudské odtlačky nôh aj topánok spolu s odtlačkami dinosaurov. Toto zistenie viedlo v Spojených štátoch k vášnivým diskusiám. Podľa evolučnej teórie totiž človek pred šesťdesiatimi miliónmi rokov ešte neexistoval.

Americký vedecký časopis Nature vo svojom 320. vydaní v roku 1986 označil preto tieto odtlačky za falzifikát. Ale už v nasledujúcom vydaní musel časopis Nature poskytnúť napadnutému profesorovi geológie z Institute for Creation Research v Ellaja v Kalifornii dr. Johnovi D. Morrisovi priestor na vyjadrenie. Dôkazovým materiálom sa rozhodne bránil proti výčitke, že naletel na falzifikát.

30. júna 1986 uviedol potom americký časopis Time, že obyvateľstvo okolo rieky Paluxy pri Glen Rose vedelo o záhadných odtlačkoch nôh a topánok v okolí už od roku 1908.

Dr. Hilton Hinderliter zo Štátnej univerzity v Pennsylvánii už roku 1982 napísal o týchto nálezoch:

„Pokiaľ ide o archeologické vykopávky, ktoré urobila skupina dr. Carla Baugha v usadlosti Emmita McFalla, uvádzam tieto skutočnosti: McFallovo územie leží čiastočne na brehu rieky Paluxy. Na mieste som sa mohol informovať a osobne presvedčiť o odtlačkoch, aby som si vytvoril vlastný názor. Na vlastné oči som videl nielen pred mesiacmi objavené odtlačky, ale aj nové, ktoré odkryli z geologických vrstiev za mojej prítomnosti. Navyše som aj sám objavil takéto odtlačky. Som presvedčený, že sú autentické a naozaj pochádzajú od človeka, ktorý žil v dobe dinosaurov... Keď som v auguste roku 1984 s dr. Baughom a ďalšími archeológmi robil vykopávky na McFallovom pozemku, objavili sme pri Taylor-Trail asi 180 metrov po rieke dve stopy saura a jeden odtlačok ľudskej nohy. Vlastnými rukami som ich odkryl. O ich pravosti nemôže byť ani najmenších pochybností. Okrem toho som sa osobne zúčastnil na odstraňovaní mohutného vápencového balvana. Pod ním sme narazili na odtlačok ľudskej nohy.“

Spory o odtlačkoch nôh a topánok neutíchali ani v posledných rokoch. Len nedávno však prišiel do reči aj záhadný nález kladiva z roku 1934. Kladivo so zlomenou rúčkou, ktoré upadlo do zabudnutia skoro na pol storočia, vybrali z múzea a odovzdali špecialistom na preskúmanie.

Hlavu kladiva podrobili dôkladnej analýze v metalurgickom inštitúte Batelle Memorial Laboratory v Columbuse v štáte Ohio a navyše ho preskúmali aj austrálski odborníci. Zistilo sa, že z 96 percent pozostáva zo železa, z 2,6 percenta z chlóru a z 0,74 percenta zo síry — išlo teda o dnes nepoužívané zloženie, lebo ...